logo


 1/11 >>

Patagonia 2020

14.2.2020 14:30

V januári 2016 sme absolvovali fantastický TRIP do Južnej Ameriky na štvorkolkách, našim hlavným cieľom bola Bolívia. Viac o tomto tripe si prečítate TU. Prešli 4 roky a téma Južná Amerika nás neopustila, práve naopak, nádherná príroda a pohorie Andy v nás nechali hlbokú stopu. Preto opäť  padlo rozhodnutie vyraziť do Južnej Ameriky, tentokrát opačným smerom a to smerom na juh do Patagónie. Predbežný hrubý plán je prejsť slávnu čílsku cestu Carretera Austral až na jej úplný koniec, presunúť sa cez Andy do Argentíny, pokračovať ďalej na juh po nemenej slávnej argentínskej ceste RUTA 40, cestou navštíviť niekoľko patagónskych národných parkov a na záver tripu sa presunúť na úplný juh do Ohňovej zeme a doraziť až na koniec cesty RUTA 3, ktorá končí 23 km za najjužnejším mestom na planéte, za Ushuaiou.
Google a cestopisy, ktoré sme mali možnosť prečítať nám prezradili, že nás čaká viac asfaltových ako štrkových ciest a to v pomere približne 3/1 a tak voľba padla na motocykle, pretože sú vhodnejšie na také množstvo asfaltových kilometrov. Stačil letmý pohľad po našom showroome a vhodný motocykel bol vybraný. CF MOTO MT650 ABS. Zvládne však rýchle dialničné presuny plne naložený? Zvládne vysoké nadmorské výšky v Andách? Zvládne rozbité štrkové cesty? Sami sme zvedaví. Koncom novembra 2019 pripravíme motocykel na transport do Čile, posielame tam náš demo MT650 , na ktorom sme cez leto najazdili cca 1700km výhradne po asfalte, pred cestou vymeníme motorový olej, vymeníme rozetu (prevod do sily) a nahodíme novú reťaz (DYD). Namontujeme držiak navigácie, ohrevy rúk, TOP case Shad 45, bočné PVC boxy zhodíme dole a miesto nich inštalujeme praktickejšie cestovné nepremokavé tašky. Začiatkom decembra sa motocykel vydáva na cca 3 týždennú plavbu do čílskeho prístavu San Antonio, kam 3 januára letíme aj my s Matúšom.

3.1.2020
Po prílete do Santiaga de Chile, hlavného mesta Čile máme 2 dni voľno, je totiž víkend a tak si užívame teplo. Sme nemilo prekvapení aká je v Čile politická situácia, pravidelne sú ohlasované demonštrácie, fasády budov sú postriekané farbou a grafitmi, výklady obchodov či hotelov sú väčšinou porozbíjané, podvečer všetky obchody a hotely výklady zabedňujú doskami alebo plechovými zábranami, často stretávame policajné eskorty v obrnených pancierových dodávkach, lietajú policajné drony ... s týmto stavom sa stretávame v podstate po celom Čile!  V nedeľu sa autobusom presunieme do cca 120km vzdialeného prístavu San Antonio, ktorý je popravde jedna veľká diera, prebehneme miestne trhovisko, nič iné tu nie je a nevieme sa dočkať rána. Hneď po raňajkách ideme na colnicu, kde bez problémov za pár minút vybavíme formality a presunieme sa autom z colnice do colného skladu, vzdialeného niekoľko kilometrov od mesta. Prevezmeme si motocykle, ktoré dorazili  v poriadku, nabalíme ich a o 11:00 tankujeme prvé kvapky čílskeho benzínu.

6.1.2020
Keďže celý náš trip máme naplánovaný smerom na juh, teda je predpoklad že počasie bude horšie a horšie rozhodneme sa pár dní „pomotať“ v okolí Santiaga, kde máme príjemných 30-35 stupňov.  Počas prvých troch dní navštívime horský prechod v Andách s názvom Los Libertador, jedná sa o kľukatú asfaltovú cestu blízko hraničného prechodu s Argentínou, boli sme tu aj pred 4-mi rokmi so štvorkolkami, zaujímalo nás či sa niečo zmenilo, navštívime aj termálne pramene Termas Valle de Colina, tie nájdeme vysoko v horách po cca 70km prašnej štrkovej ceste. Termálne pramene sú tvorené niekoľkými prírodnými nádržami s rôznou teplotou vody. Po cca 2hod odchádzame a kempujeme v oblasti Molina v kempe Buena Paz. Kemp je veľmi jednoduchý, v cene cca 3€ za 2 stany . Noc je teplá, ráno varíme praženicu, balíme a presunieme sa 640km južnejšie do mestečka Pucón. Cez deň nám celú cestu leje a tak to dáme na jeden záťah len so zastávkami na tankovanie. Jedná sa hlavne o dialničné presuny a snažíme sa dodržiavať rýchlosti okolo 130-150km/hod, sem tam si to neustriehneme, hlavne keď neprší  a zasvieti slniečko a pristihneme sa že valíme 180-190km/hod. Naložené motocykle to v pohode zvládajú, aspoň nám rýchlejšie dnešný nudný dialničný deň zbehne, akurát tá spotreba nepoteší – v ten deň nám vyletela cez 7 l/100 km. Pucón je známe turistické mestečko na brehu jazera Villarrica. V blízkosti sa týči nádherný zasnežený vulkán s rovnakým názvom. Ubytujeme sa 20 km za Pucónom v mestečku, ktoré sa volá ako inak ak nie Villarrica, mestečko leží na druhej strane jazera ako Pucon. Ubytujeme sa v motocyklovom Parque Metrenehue v nádhernom zelenom areáli, ktorého súčasťou sú aj Hotel a Cabaňas (chatky). Nakoľko prší a predpoveď nevyzerá dobre tak volíme cabaňas a to rovno na 2 dni. (100 USD/noc). Počas nasledujúcich 2 dní si v kľude prejdeme centrum mestečka, navštívime sopečnú jaskyňu pod vulkánom a posedíme pri večeri a pivku v známom bare Mamas and Tapas.

10.1.2020
Ráno za mierneho občasného dažďa vyrážame ďalej na juh, do osady Petrohue. Cesta je nádherná, okolo samé rieky, lesy, pastviny a dobytok, prechádzame okolo jazier, cesta je väčšinou asfaltová, sem tam štrková dobrej kvality. Petrohue je osada na brehu obrovského jazera Lago Todos los Santos. Jedná sa o obľúbenú turistickú destináciu, po jazere plávajú výletné lode, v okolí jazera sa týčia vulkány Osorno, Puntiagudo na rieke Petrohue River, ktorá tečie od jazera sú nádherné vodopády (tyrkysová farba vody, ale tá je v Patagónii všade tyrkysová). V Petrohue je možné ubytovanie jedine v Petrohue Lodge a to za také peniaze, ako je náš týždňový rozpočet  a tak si v kľude vyobzeráme jazero, vulkán Osorno aj vodopády a presunieme sa do najbližšieho mestečka Ensenada, kde sa ubytujeme v mestskom kempe La Montana, ktoré leží na brehu obrovského jazera Lago Llanquihue. Výhľad na nádherný zasnežený vulkán Osorno máme aj odtiaľ výborný a to priamo z pláže na ktorej leží kemp a ten nás stojí rovných 10000 pesos pre obe moto (12€).

11.1.2020
Dnes sme sa po týždni od príletu konečne dostali na začiatok cesty Rura7 ,ktorá je známejšia pod názvom Carretera Austral. Je to jeden s našich cieľov a tak sa už nemôžeme dočkať. A čo hovoria o tejto ceste wikipedia a cestopisy? Carretera Austral je obľúbená scénická cesta v čilskej časti Patagónie. Začína v Puerto Montt a po 1247km končí vo Villa O´Higgins. Jedná sa v drvivej väčšine o štrkovú nezpevnenú cestu, ktorej krása je v tom, že sa kľukatí a prechádza okolo ľadovcov, ľadovcových riek a jazier či nádherných zelených lesov, cestou je potrebné sa niekoľkokrát presunúť frajektom. Cesta je relatívne málo využívaná. Minimum áut, žiaden priemysel a nedotknutá nádherná príroda – to je Carretera Austral, to je celá Patagónia. Ako veľmi mi tento kus Zeme pripomína juhozápad Nórska!
Z kempu La Montana  v Ensenade vyrážame okolo 9.30, pokračujeme na juh, v mestečku Hornopiren dokupujeme ovocie a pokračujeme ešte asi 40km okolo fjordu až na koniec cesty, ktorá končí vo fjorde. Čakáme teda na trajekt. V malej búdke čítame, že sa to tu volá Leptepú, ale žiadne ďalšie info. Je horúco a tak sa vyzliekame do trenok, po cca hodine príde menšia loď, ktorá len vyloží miestnych ľudí, pracovníkov ktorí pracujú na niektorej lososej farme, ktorých je vo fjorde niekoľko. Matúš vyskúša teplotu vody, ale iba po členky, voda nemá viac ako pár stupňov nad nulou. Po ďalšej hodine či dvoch prídu ďalší pracovníci a tiež čakajú na brehu tak sa dáme lámanou španielčinou / angličtinou do reči kedy má prísť trajekt a pod. Google translator nám v komunikácii veľmi pomôže a vysvitne, že odtiaľto žiaden trajekt nechodí, musíme sa vrátiť okolo fjordu 40km späť do Hornopirenu a odtiaľ ide trajekt. Za pár minút sme oblečení a len sa práši za nami ako valíme šotolinou späť do Hornopirenu. Prichádzame tu podvečer a prístav nachádzame rýchlo, Hornopiren nie je veľké mestečko. V búdke nám dievčinka vysvetľuje, že ranný trajekt o 7.00 je vypredaný ale ak chceme tak ide ešte jeden nočný o 23.30 a na ten by sme s moto vošli. Dĺžka plavby je 5,5hod a tak prepočítavame, prepočítavame... OK, využijeme nočný presun trajektom, snáď sa na trajekte aj vyspíme. Kupujeme lístky, v miestnom Supermercado /zmiešaný obchod/ kupujeme niečo pod zub a v prístave si sadneme na obrubník pri ceste vedľa motoriek a spokojne sa najeme. Zbytky jedla dáme psom, ktorých je v Čile všade neúrekom a uvaríme si kávu. Je vidno až do 23.00 a tak nám čas rýchlo zbehne.

12.1.2020
Trajekt ide presne, vyrážame o 23.30 a plánovaný príchod do Caleta Gonzalo, odkiaľ pokračuje Carretera Austral ďalej je okolo 5.00. Sadneme preto do pohodlných sedačiek, ktoré sú väčšie a pohodlnejšie ako v lietadle, vlaku či autobuse a driememe celú noc. Na lodi sme celkovo len 3 moto a tak sa s tým tretím – Argentínčanom Carlosom dáme do reči. Študuje v Santiagu lekársku fakultu-bude dentista a cestuje za priateľkou do Coyhaique. Máme teda spoločnú cestu a tak za svitania vyrážame z trajektu spoločne. Prechádzame Chaitén, prechádzame okolo nádhernej rieky Yelcho, slniečo vychádza a z doliny sa dvíha hmla, krajšie ráno sme už dávno nezažili. Posúvame sa ďalej, prechádzame okolo jazera Lago Yelcho, všade nádherné výhľady a zelené lesy. Na krátky oddych sa zastavíme v Puyuhuapi, je to pekné mestečko na konci fjordu, obľubené turistami, odtiaľ sa robia treky k Lago Rosselot či Lago Verde, k ľadovcu Ventisquero Colgante v národnom parku Queulat. Na opačnej strane fjordu, v hustých borovicových lesoch vidíme termálne kúpele Puyuhuapi, tento rezort SPA Puyuhuapi je dostupný iba loďou a je obklopený nedotknutými hustými lesmi. Po cca 500km v nádhernej prírode a noci na trajekte prichádzame totálne unavení do kempu v Coyhaique. Štrkové cesty nám dávajú zabrať ale už sme si pomaly zvykli, väčšinou sú dobre upravené a tak po nich dosahujeme rýchlostný priemer cca 50km / hod.

13.01.2020
K ďalšiemu trajektu, ktorý nás na Carretera Austral čaká v Puerto Yungay máme cca 450km, s prihliadnutím na kvalitu štrkových ciest a na nádhernú prírodu okolo (potrebné zastávky na zastávky a fotenie) to vychádza na 2 dni. Vyrážame ráno okolo 9:00 a užívame si nádherné výhľady, prechádzame národným parkom Cerro Castillo v hlbokých lesoch, kopírujeme meandre rieky Río Ibáñez. Po pravej strane máme už druhý deň severné patagónske ľadovcové pole s nedotknutou prírodou. Poobede okolo 13.30 však príde náhle STOP. Cesta je uzavretá , pred nami stojí niekoľko motocyklov a 2-3 autá. Zosadneme a zisťujeme čo sa deje. Na veľkej tabuli je napísané, že cesta je v čase od 13.00 do 17:00 uzatvorená kvôli plánovaným odstrelom horniny, cestári totiž v týchto miestach rozširujú úzku a nebezpečnú štrkovú cestu. Slniečko svieti a tak nám to vôbec nevadí. Vyzlečieme sa do tričiek a v malej maringotke, ktorá tu je s občerstvením si dáme kávu (hnedú hnusnú vodu) a niečo pod zub. Dookola sú husté lesy a rieka a tak strávime 3,5 hod oddychom. Prvý motorkár, ktorý stojí v rade je Marco na BMW, je to Argentínčan z Buenos Aires, učiteľ na vysokej škole, architekt a veľmi dobrý hráč na piano v jednej osobe, dáme sa s ním do reči a zisťujeme, že je to super chlapík. Vybral sa sám na 2 mesačný trip z Buenos Aires do Ushuaie, máme tak spoločný cieľ cesty. O 17:00 príde doprovodný cestársky pickup, ktorý nás prevedie cez cca 20km úsek, ktorý cestári upravujú, v hlbokom čertvom štrku pár krát „tancujeme“, nie je to s naloženými motocyklami v hlbokom štrku jednoduché. Zisťujem, že CF MOTO MT650, ktoré mi verne slúži od začiatku tripu nie je úplne vhodný do hlbokého, čerstvého štrku, predné koleso je totiž relatívne malé a široké (120/70 ZR17 ) a preto dosť uteká do strán. Nevadí, stačí trošku spomaliť a prejsť sa dá aj takýto úsek bez problému. Po zhruba 2 hod jazdy opustíme les a na jednom horizonte nám výhľad vyrazí dych. Pred nami je obrovské, ale ozaj obrovské jazero Lago General Carrera. Na dĺžku má okolo 200km, nachádza sa v Čile a zachádza aj do Argentíny ale tá farba! Obrovská tyrkysová vodná plocha. Nevieme sa vynadívať, fotíme, lietame s dronom až sa pri nás zastaví Marco. Opäť sa dáme do reči, hovorí že má tiež dron a tak hodinku postojíme, pokecáme a keďže už  je podvečer rozhodujeme, že v najbližšom mestečku, v Puerto Rio Tranquilo prespíme. Je zima a predpovede hlásia dážď a tak hľadáme cabaňas, nakoniec nájdeme vhodné ubytovanie pre všetkých troch a večer trávime s kúpeným fľaškovým miestnym pivom  Patagónia na brehu úžasného jazera. Večer prichádza lejak, spíme ako v bavlnke.

14.01.2020
Ráno sa mraky krútia krížom krážom dookola a mierne prší.  Nevadí, s Matúšom o 8.00 vyrážame ďalej na juh podľa plánu. Marco sa rozhodne deň oddýchnuť, urobiť nejakú prácu na PC a až zajtra  pokračovať ďalej. S Matúšom sa presúvame medzi jazerami Lago General Carrera a Lago Bertrand, z ktorého vyteká úžasná rieka Rio Baker. Šotolinová cesta sa vinie po jej brehoch, cesta je úzka a kľukatá s veľkými výškovými rozdielmi a máme čo robiť aby sme sa na jazdu sústredili, pretože Rio Baker je jednoducho úžasná rieka tyrkysovej farby s mnohými meandrami a väčšími či menšími vodopádmi. Základné info o rieke z wikipedie: “ Rieka Baker je rieka nachádzajúca sa v regióne Aysén v Čílskej Patagónii. Je to najväčšia rieka Čile z hľadiska objemu vody s prietokom 870 m³/s. Rieka tečie z Bertrandského jazera, ktoré je napájané generálnym jazerom Carrera. Vedie po východnej strane severného patagónskeho ľadového poľa a vlieva sa do Tichého oceánu, neďaleko mesta Caleta Tortel. Jeho charakteristická tyrkysovo modrá farba je spôsobená usadenými ľadovcovými usadeninami. Stojíme, čumíme, fotíme, lietame s dronom. Aká je ta príroda nádherná! Dôsledkom častejších zastávok prichádzame v poobedňajších hodinách do mestečka Cochrane. Mierne popŕcha a preto sa ubytujeme v hosteli Rubio. Je chladno, rýchlo prebehneme centrum mestečka, najeme sa a vrátime sa do hostela. V piecke horí ohník, je teplo a tak využívame voľný čas a perieme špinavé prádlo.

15.01.2020
Ráno slabo prší.  Nevadí, o 7.00 vyrážame ďalej, chceme byť o 12.00 v prístave Puerto Yungay. Do prístavu máme cca 130km, štrková cesta je upravená, nepráši sa a mierne popŕcha. Zatiahneme teda poriadne za plynovú rukoväť, miestami valíme po nádhernej šotoline vyše 100km/h a niektoré prehľadné zátačky driftujeme. To spôsobí, že sme v prístave už o 9:40 a stihneme trajekt so skorším odchodom o 10.00. Plavba trajektom na druhú stranu fjordu do prístavu Embarcadero Barcaza Río Bravo trvá zhruba 1 hodinu a na počudovanie je úplne zadarmo. Čo nás však prekvapí ešte viac je zmena počasia, z mierneho popŕchania máme mierne sneženie a teplotu okolo 0 stupňov. Nič sa nedá robiť, obliekame na seba všetko čo máme a po vylodení držíme rýchle cestovné tempo tak,  ako sme ho ráno nastavili. Šotolinky sú ukážkové, v 2 horských priesmykoch spomalíme a kocháme sa výhľadmi. Cesty sú úplne prázdne, bez jediného auta ak nerátam zopár tých, ktoré boli s nami na trajekte a ktoré sme dávno predbehli. Niet sa čo čudovať že sú cesty prázdne, pred nami je posledných 100km v Čile. Cesta Ruta 7, čiže Careterra Austral totiž v mestečku Villa O'Higgins končí. Odtiaľ ďalej na juh je možné cestovať jedine loďou. Najjužnejší bod Čile dostupný po ceste – Villa O'Higgins dosiahneme poobede. A musíme povedať že sme dnes prešli TOP 100km v Čile. Nádherná šotolina, rýchla aj kľukatá s krásnymi výhľadmi.  Ubytujeme sa v malom novom hosteli, sme tu úplne sami a všetko máme k dispozícii, drevo v kozube hreje a tak sušíme mokré veci, prechádzame sa po mestečku a obdivujeme zasnežené vrcholky hôr v okoli /Sierra de Sangra, Cerro Tres Frailes .../ Podvečer   si dáme menší treking na výhliadku nad mestom a vychutnávame si výhľad.

16.01.2020
Ráno sa presunieme po kľukatej ceste popri jazere O'Higgins cca 6km do maličkého prístavu Puerto Bahamondes. Tesne pred prístavom v jednej so zákrut idú carabinieri na veľkom chevrolete, Matúš sa im v poslednej chvíli na úzkej štrkovej ceste uhýba a hneď sa obzrie, či ich ja netrafím - carabinieri samozrejme spomalili a stahli sa trochu na stranu – ja som okolo nich prešiel bez ujmy, no Matúš už „oddychoval“ v priekope, hrubý štrk na okraji cesty a polámané konáre stromov ho tam „stiahli“. Motocykel sme vytiahli na cestu a pokračovali sme ďalej. Spomínam to preto, lebo k tejto príhode sa o pár dní vrátim.  V prístave Puerto Bahamondes oficiálne končí cesta Ruta 7 a to doslova, pretože končí v jazere O'Higgins. Oznamuje to aj tabuľa ... po 1247km tu končí Careterra Austral. Jazero O'Higgins je samozrejme gýčovo tyrkysové, je obrovské, rozvetvené  a tvoria ho mnohé fjordy s dĺžkami 30-70km. Nádhera! Okrem iného tvorí aj hranicu medzi Čile a Argentínou. Ďalej sa už po ceste nedá dostať a tak sa otáčame a mierime späť 100km do prístavu. Cestou k nemu pre zmenu položím motorku ja. Za jednou z mnohých zákrut stojí bokom krížom cez cestu krava. Matúš ju stihol obíjsť, ja bohužiaľ nie. Po zošlapnutí brzdy zaúradovalo ABS, ktoré je síce na asfalte výborným pomocníkom, ale v teréne a na štrkových cestách nie. Videl som že to „vďaka“ ABS neubrzdím a tak som to jednoducho položil na bok, musím podotknúť že už pri krokovej rýchlosti. Škoda, že CF MOTO MT650 nemá možnosť ABS vypnúť. Ale chápem, do terénu tento motocykel prioritne určený nie je a tak mu to odpúšťam. Moto teda zodvihnem, smerom ku krave posielam nadávku a pokračujem v krasojazde ďalej. Trajekt nám ide o 11.00 , stihneme ho v pohode a po vylodení pokračujeme do mestečka Cochrane, kde sme spali pred 2 dňami. Cestou však odbočíme k mestečku Caleta Tortel, ktoré leží na brehu jedného z mnohých fjordov v tejto oblasti. Tieto fjordy končia v Tichom oceáne. Okolitá geografia je členitá a tvorí ju niekoľko ostrovov, fjordov, kanálov a ústí riek. Obec – prístav Caleta Tortel bola založená v roku 1955 s cieľom ťažiť z lesa vzácne cyprusy. Drevárska výroba predstavuje v súčasnosti v Torteli väčšinu hospodárstva. Po väčšinu svojej histórie mala obec prístup iba vzduchom a loďou, cesta bola postavená až v roku 2003 a spája Caletu Tortel s Carretera Austral. Caleta Tortel pozostáva hlavne z obytných domov, postavených pozdĺž pobrežia na niekoľko kilometrov. Neexistujú žiadne konvenčné ulice - namiesto toho sú tu postavené drevené chodníky z cyprusov nad fjordom. Drevené chodníky dávajú dedine výrazný vzhľad a jedinečnú kultúru. Z dediny sú k dispozícii výlety loďou na ľadovec Jorge Montt, ostrov Isla Teresa a ďalšie miesta. Pri prechádzke po drevených chodníkoch sme však stretli nášho starého známeho Marca, ktorého sme pred troma dňami nechali v Puerto Rio Tranquilo. S radosťou sme sa zvítali, poprechádzali po osade Tortel a presunuli sa do Cochrane. Ubytujeme sa v hosteli Rubio, kde sme pred 2 dňami spali, Marco je ubytovaný už 2 deň v inom hosteli. Zaparkujeme motocykle a tu náhle zisťujeme, že ... spomínate si na situáciu z pred 2 dní, keď Matúš skončil v priekope a písal som že sa k tomu vrátim? Tak teda ešte raz, zaparkujeme motocykle a tu náhle zisťujeme, že Matúš nemá ŠPZ! Po chvíľke rozmýšlania sme prišli na to, že musela odletieť práve pri tom incidente. Späť to máme 2 dni a jeden trajekt a tak improvizujeme. V miestnom Supermercado zháňame kus plechu, nedarí sa a tak kupujeme za 2€ prázdny 10 lit kanister, jednu centrofixu a 2 šrúbky s podložkami a maticami. Vyrežeme z nej obdĺžnik 10x15cm približne podľa rozmeru ŠPZ, Matúš „krasopisne“ načarbe písmenká a číslice a ŠPZ je hotová! Každú chvíľu sa nás niekto vypytuje odkiaľ sme a tak navyše na ŠPZ Matúš napíše E Slovakia a nakreslí SK znak. Hotovo. S dobrým pocitom ideme do pizzerie na dohodnutú večeru s Marcom. A tu zisťujeme ďalšiu skvelú vec. Marco vie dobre anglicky a preto sa s ním vieme my dohovoriť, ale Marco  je Argentínčan a jeho domovská reč je španielčina. V Čile ale aj Argentíne vie veľmi málo ľudí po anglicky a nám zrazu odpadol komunikačný problém – Marcovi povieme po anglicky čo chceme povedať, objednať  alebo vybaviť a on to preloží a vybaví v španielčine. A to nie je všetko. Marco nám poradí čo je výborné a čo nie je, čo je miestna špecialita, s čím si ju objednať, ako ju jesť a pod. Môžem prezradiť, že od dnešného dňa ostáva po zbytok nášho tripu Marco stále s nami a budeme cestovať v trojici. Toto rozhodnutie je ale spôsobené obojstranne, teda trojstranne - Marcovi sa totiž v našej spoločnosti páči, vyhovuje mu naše turistické tempo a aj naše názory na veľa vecí, nám sa veľmi páči povaha pána "profesora" - jednoducho sme si všetci veľmi podobní a. Späť k večeri – skvelá pizza, skvelé červené pivo urobia záver dnešného dňa.

17.01.2020
Ráno prší dosť husto a tak vyčkávame pri rannej káve dlhšie ako zvyčajne. Okolo 10:00 dážď ustane, mobilizujeme cez WhatsApp Marca a vyrážame von z mesta smer Argentína. Môžeme cez Andy do Argentíny prejsť asfaltovou cestou prechodom Paso Chico alebo štrkovou cestou prechodom Paso Rodolfo Roballos. Samozrejme „B“ je správne a o chvíľu zisťujeme že sme urobili správne rozhodnutie. Na hraničný prechod Paso Rodolfo Roballos to máme z Cochrane zhruba 100km, ale akých 100km! Jedna báseň. Chvíľu ideme okolo Rio Baker a potom odbočíme do kopcov národného parku Tamango. Nádherné výhľady, lagúna strieda lagúnu, všadeprítomné lamy Guanaco spôsobujú nízky rýchlostný priemer, naozaj často stojíme, kamerujeme či fotíme, nádherná príroda sa ukazuje v plnej kráse. Prechodom cez hranicu, ktorý absolvujeme rýchlo to všetko končí. Argentína nám už po prvých kilometroch dáva jasne najavo, že tu nie sme v Čile. Zeleným pastvinám, tyrkysovým riekam a všadeprítomným borovicovým lesom je koniec. Andy, ktoré zadržiavajú vlahu na čilskej strane spôsobujú sucho na strane Argentínskej. Andy sa tiahnu od severu až po juh ako obrovský múr. Vlahy je menej a menej, zeleň sa vytráca a okolie plné skál je vyprahnuté. Veľmi nám začína pripomínať skalnaté a prašné Maroko. A k tomu cesta Ruta 41. Horšiu sme zatiaľ nezažili, je plná dier, výmoľov a roliet. Roleta je slangovo nazývaná sústava priečnych výmoľov po celej šírke cesty ktoré sú jeden vedľa druhého. Spôsobujú to vozidlá s pohonom 4x4 a najviac roliet je práve vo výjazdoch. Jazda po nich je veľmi nepríjemná, neviete ako rýchlo máte ísť, všetko sa trasie až máte pocit, že zákonite musí niečo z motorky odpadnúť. Ak sú rolety v desiatkach kilometrov tak je to utrpenie. V okolí obrovského jazera Lago Ghia stojíme aby Matúš dotiahol šrúby na veternom štíte, ktorý sa povolil a my s Marcom máme čo robiť aby sme sa udržali na nohách. Tak silný vietor, aký tu fúkal sme ešte asi nezažili. Po zhruba 90km tejto strašnej cesty sa konečne napojíme na asfaltovú RUTA 40. A čo je tá RUTA 40? Wikipedia hovorí, že argentínska národná cesta 40, známa tiež ako RN40 alebo „Ruta 40“, je trasa v západnej Argentíne, ktorá je paralelná s pohorím Ánd. RN40 je najdlhšia trasa v Argentíne a jedna z najdlhších na svete popri takých trasách, ako sú americká cesta 66, kanadská diaľnica Trans-Canada a austrálska diaľnica Stuart. Ruta 40 je dlhá 5194 kilometrov. Na svojom južnom konci v blízkosti mesta Río Gallegos sa začína na hladine mora. Potom prechádza cez 20 národných parkov, 18 hlavných riek a 27 prechodov v Andách. Najvyšší bod RN40 je 5 000 m v meste Abra del Acay v provincii Salta. Aj v celosvetovom rebríčku ciest má málo konkurentov. Späť k nášmu tripu. Po cca 90km hroznej cesty z hraničného prechodu Paso Rodolfo Roballos sa konečne napojíme na asfaltovú cestu RUTA40. Stav nádrží nás donúti vyraziť po Ruta 40 na sever, pretože najbližšia benzínka je v meste Perito Moreno na severe. Ubytujeme sa v novootvorenej ubytovni Refugio La Posta. Jedná sa o veľký hostel s izbami s poschodovými posteľami bez perín a vankúšov, je potrebné mať vlastný spacák. Je tu výborná kuchyňa a tak sa dobre najeme a vyspíme, ubytovanie stojí 8€/noc čo je skvelá cena.

18.01.2020
Ráno si urobíme výlet do neďalekej, cca 20km vzdialenej jaskyne Cueva de las Manos. Jedná sa o  jaskyňu s prehistorickými nástennými maľbami. Nachádza sa v stene kaňona rieky Río Pinturas. Vek miestnych nástenných malieb sa odhaduje na 9 500 až 13 000 rokov. Názov jaskyne vychádza z vyobrazených ľudských rúk Cueva de las Manos (doslova Jaskyňa rúk), na stenách sú ale vyobrazené i zvieratá (najmä lama Guanako a nandu Darwinov) a scény z ich lovu. Poobede sa presunieme do cca 50km vzdialeného mesta Perito Moreno, vyberieme z bankomatu argentínske pesos a nakúpime v miestom supermarkete drobnosti. Marco si medzitým nechá v práčovni vyprať bielizeň. Na benzínke natankujeme motorky a všetky prídavné bandasky, pretože nás zajtra čaká dlhý trip bez možnosti tankovania (min 500km bez benzínky). Mimochodom, v Argentíne tankujeme liter benzínu po 0,70€. Večer spíme opäť vo fantastickej ubytovni Refugio La Posta, opäť si dáme skvelú večeru, na Marcove odporúčanie miestnu Milanesu a k tomu výborný Merlot.

19.01.2020
Budík zvoní o 7.00, raňajkujeme, balíme a o 8.30 vyrážame na cestu. RUTA 40 je veterná. Miestami tak, že jazdíme v protináklonoch aj v zátačkach, je to veľmi nezvyčajné keď do pravotočivej zátačky idete naklonený do ľava. Najhoršie sú poryvy vetra, ktoré neviete predpovedať, vietor fúka určitou rýchlosťou a silou, vy ste podľa toho proti vetru naklonený a zrazu vietor zoslabne. Okamžite ste o meter, dva mimo stopu. Najhoršie je ak ide oproti auto či kamión. Ruky ma bolia od toho, ako silno držím riadidlá. Hlavou mi behá informácia od hasičov, ktorých sme včera stretli na benzínke o Brazílčanovi, ktorého takto pred pár dňami sfúklo z cesty a mal smolu, zabil sa v skalách vedľa cesty kam spadol. Čím ďalej fúka viac, čím ďalej túto cestu neznášam viac a viac. Na dôvažok sa podpisuje ten vietor na spotrebe, ktorá z doterajších priemerných 4,0 – 4,2 lit/100km vyletí vyše 7lit/100km. Môže to byť ešte horšie? Ale áno, môže. Ako som spomínal Ruta 40 je dlhá 5194 kilometrov. Je skoro celá asfaltová okrem niekoľkých úsekov, ktoré sú pôvodné, štrkové. Je ich zopár v celkovej dĺžke iba okolo 350km. Prezývajú ich aj Hell of Ruta Quarenta, teda Peklo na Ruta 40. Aké trefné! Máme to „šťastie“, že jeden takýto úsek dlhý asi 100km máme aj my na našej trase. Štrkových ciest sme už počas tohto tripu zažili dosť, odhadom okolo 1500km, dobrých aj horších, rýchlych tvrdých a upravených úsekov aj neupravených a rozbitých. Ale tento úsek, ktorý sme zažili na RUTA40 bol ozaj „bombónik“. Hlboký štrk, rozjazdený od mnohých áut a kamiónov ktoré tu prechádzajú. Na celej šírke cesty je niekoľko vyjazdených koľají v tomto hlbokom štrku, nájdete si ten najlepší a držíte sa ho zubami nechtami. Keď vidíte, že tá koľaj končí alebo sa zužuje tak spomalíte na krokovú rýchlosť a cez hlbový štrk sa presuniete do inej koľaje. A takto stále dookola. A tu náhle príde poryv vetra. Silného argentínskeho vetra. Okamžite ste v hlbokom štrku bez toho aby ste spomalili a už „tancujete“ a očkom pokukujete kam to položiť. Isto by nebolo nič príjemné vygúľať sa v 50km/hod do štrku a kamenia. 5-6x to už bolo ozaj na spadnutie, našťastie sme z toho vždy nejakým zázrakom vykorčulovali. A do toho všetkého dochádza benzín. Oproti plánu nám chýba pár litrov, ktoré si motorky zobrali na asfaltovej veternej časti a tak na pumpu v Tres Lagos, po 490km prichádzame na benzínové výpary, špinaví a spotení ako po celodennej šichte v bani. Zhodli sme sa, že toto bol najhorší úsek aký sme v Patagónii zažili. Konečne sme natankovali všetko čo sme mohli, dali sme si kávu (hnusnú hnedú vodu), plnené pirohy Empanadas, k tomu keksík Alfachores a pokračovali sme ďalej už konečne po asfalte. Ďalších cca 140km do El Chalten už prejdeme relatívne rýchlo. Cca 50km pred cielom sa krajina zmení na nepoznanie, blížime sa opäť k Andám, tentokrát z argentínskej strany a v pozadí sa začínajú týčiť obrovské zasnežené končiare. Týchto 50km ideme vedľa obrovského jazera Lago Viedma a vchádzame do národného parku Los Glaciares. Trochu Wikipedie: Národný park Los Glaciares je národný park v argentínskej časti Patagónie. Pokrýva plochu od asi 6 000 km² a od r. 1981 je zaradený do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Národný park pozostáva v podstate z troch veľkých ľadovcov (Perito Moreno, Uppsala a Viedma) a niekoľkých menších. Tieto ústia do dvoch jazier, Lago Argentino a Lago Viedma, ktoré ležia v národnom parku iba čiastočne. Hraničí s národným parkom Torres del Paine na čilskej strane. Los Glaciares je miestom medzinárodného turistického ruchu a je hojne navštevované. Východiskovým bodom je malé mesto El Calafate ležiace pri Lago Argentino, ako aj ešte mladá dedina EL Chaltén. V severnej časti parku sú žulové vrchy Cerro Fitz Roy a Cerro Torre, ktoré tvoria pre turistov a horolezcov zaujímavý cieľ. Za súmraku vchádzame do El Chaltén, nakoľko sa jedná o turisticky exponované miesto sú skoro všetky kapacity ubytovania obsadené. Nakoniec nachádzame pekný kemp na brehu rieky Las Vueltas river obklopený horami a skalami. Skaly sú vysoké cca 100m a vidieť na nich aj vo večerných hodinách mnoho horolezcov/skalolezcov. Camping El Relincho je dostatočne veľký a tak si nájdeme miesto pre 3 motocykle a 3 stany. Večer vyrazíme do mestečka, je plné turistov, väčšinou „batôžkárov“, ktorí cestujú stopom či busom, spoznáte ich podľa obrovského batohu vzadu a trošku menším batohom vpredu. Po náročnom dni si za svetla čeloviek pripijeme pohárom dobrého vínka a spíme spánkom spravodlivých.

20.01.2020
Ráno vstávam na zvuky kvíliaceho vetra, so stanom kmása sem a tam, aj napriek závetriu obrovských skál naokolo si vietor cestu nájde. Pre istotu zakolíkujeme všetky možné šnúry ktoré na stane mám a prejdeme sa do mestečka na raňajky. Tie si dáme v cafeterii, ktorá je spojená s pekárnou, konečne dobrá káva a čerstvé pečivo. K tomu občasne fungujúce wi-fi, paráda. Marco si zoberie z motorky notebook a ide do mesta hľadať reštauráciu s wifi, potrebuje niečo vybaviť v práci, my s Matúšom sadáme na motorky a pokračujeme po ceste RN23 ďalej, prechádzame popod ikonický Fitz Roy, kde stojíme a fotíme. Wiki: Cerro Fitz Roy, miestnym názvom Cerro Chaltén - dymiaca hora, kvôli neustálej oblačnosti - je pôsobivá, 3 375 m vysoká hora na hranici Čile a Argentíny. Leží v národnom parku Los Glacieres, v oblasti južného Patagónskeho ľadovca. Hora bola dlho považovaná za nedobytnú, k čomu prispieva aj neustále zlé počasie. V oblasti je množstvo ďalších krajinársky i horolezecky pozoruhodných vrcholov, napr. Aguja Poincenot (3 002 m), Cerro Torre (3 102 m), Torre Egger (2 987 m), Aguja Saint Exupery (2 558 m) a veľa ďalších štítov (cerro) a ihiel (aguja). Pokračujeme ďalej a po zhruba 40km štrkovej rýchlej ceste prídeme na jej koniec, ktorý je v jazere Lago del Desierto. Obrovské jazero medzi dvoma horstvami, na výlet loďou sme nemali chuť a tak sme si dali menší treking. Po krátkom výstupe sme si sadli do trávy a obdivovali výhľady na najbližšie 2-3 ľadovce, ľadovec Glaciar Huemul  bol naozaj veľmi blízko. Vrátime sa späť do El Chalten a Matúš si berie z kempu špinavé veci do práčovne, cestou hľadáme Marca. Nájdeme ho a sadneme do zelenej záhrady malého pivovaru, kde ochutnáme 2 druhy ich domáceho produktu. Pivko je výborné a dostaneme hlad. Presúvame sa do reštaurácie, ktorú Marco vyhliadol. Parrilla La Oveja Negra. Tento názov si budem dlho pamätať. V preklade Grill u čiernej ovci. Marco vyberá typické argentínske jedná, špeciality a potom si to delíme všetci traja. Grilované chorizo /klobáska/ aj morcilla /jaternička/, fantastické steaky Bife de chorizo a Entraňa, k tomu Papas Fritas /hranolky/, kopec zeleniny ... Najlepšie jedlo počas celého nášho tripu.

21.01.2020
Ráno naše prvé kroky mieria do kafeterie na výbornú kávu s čerstvými croasantami . V kľude sa naraňajkujeme a pohľad do mapy nám hovorí, že do cieľa dnešnej cesty, do El Calafate máme necelých 300km aj tie čisto po asfalte. Využívam teda doobedie na výmenu oleja a filtra v mojej motorke, CF MOTO má kratšie servisné intervaly ako Suzuki či BMW a od začiatku tripu máme na tachometroch vyše 5000km. Olejový filter mám so sebou, potrebný motorový olej kúpim v miestnom obchode. S Matúšovou pomocou olej vymeníme a starý odovzdám na miestnej benzínke na likvidáciu. Okolo 12.00 sme zbalení a vyrážame z mesta, na jedinej benzínke, s jedným jediným stojanom je rada na dobrú hodinu a tak prepočítavame a zhodnotíme, že aj s benzínom v kanistroch máme akurát. Cesta ubehne rýchlo, najskôr ideme cca 100km okolo jazera Lago Viedma, za ním sa napojíme na „slávnu“ RUTA 40, kde ako inak – fúka vetrisko, po cca 120km prichádzame k východnej strane jazera Lago Argentina, ktoré je ešte väčšie ako predchádzajúce Lago Viedma a podvečer vchádzame do mesta El Calafate, ležiace na jeho brehu. Je to veľké, turistami preplnené mesto.  Lákadlom pre nich je národný park Los Glaciares  a hlavne slávny ľadovec Perito Moreno. V centre nachádzame vhodný kemp, podľa referencií na Bookingu výborný a tak postavíme stany. Na recepcii si zabookujeme výlet loďou k ľadovcu Perito Moreno, keď sme už tu tak si ho pozrieme. Výlet máme objednaný na zajtra poobede. Večer si dáme pár pív, prejdeme centrum plné cestovných kancelárií, obchodov so suvenírmi a reštaurácií. Bohužiaľ noc bola jedna z najhorších, aké som na tomto tripe zažil. Hlasná muzika, brechot psov, kopec áut, ktoré jazdili dookola a evidentne asi bez výfukov, a to aj napriek tomu, že som mal v ušiach sluchátka a pustený MP3 prehrávač. Spal som asi 2 hodiny.

22.01.2020
Doobedu ideme do mesta, prejdeme sa a okolo obeda vyrazíme smer Perito Moreno. Pár kilometrov za mestom sa nachádza múzeum venované ľadovcom, múzeum Glaciarium. Navštívime ho, prezrieme a máme zmiešané pocity. Videli sme aj lepšie múzeá a preto sme čakali od múzea s názvom Glaciarium Patagonian Ice Museum, ktorý je priamo v národnom parku Los Glaciares a hneď vedľa najznámejšieho ľadovce na svete Perito Moreno podstatne viac. Ak máte v pláne jeho návštevu radšej si peniaze odložte na niečo iné, nestojí to za to. Po návšteve múzea pokračujeme ďalej až prídeme na poloostrov, ktorý je súčasťou národného parku Los Glaciares. Kupujeme si vstup do národného parku a pokračujeme udržiavanou štrkovou cestou na opačný koniec poloostrova k ľadovcu Perito Moreno. Tu zaparkujeme motorky na parkovisko a prechádzame sa po drevených chodníkoch v okolí ľadovca. Trochu Wikipedie: Ľadovec Perito je ľadovec, ktorý sa nachádza v národnom parku Los Glaciares v juhozápadnej provincii Santa Cruz v Argentíne. Je to jedna z najdôležitejších turistických atrakcií v Argentínskej Patagónii. Ľadová formácia s rozlohou 250 km2, je dlhá 30 km a siaha až do výšky 74 metrov. Je jedným zo 48 ľadovcov napájaných južným patagónskym ľadovým poľom nachádzajúcim sa v Andskom systéme zdieľanom s Čile. Toto ľadovcové pole je treťou najväčšou rezervou sladkej vody na svete. Ľadovec je nezvyčajný aj v tom, že patrí medzi ojedinelé ľadovce, ktoré sa stále rozpínajú, teda neustupujú a nezmenšujú sa, ale postupujú do ľadovcového jazera. Sami sme mali možnosť počas popoludnia vidieť a hlavne počuť asi 3x, ako odpadli do jazera obrovské bloky ľadu. Spôsobili obrovské vlny a doprevádzal to poriadny rachot. Výlet loďou v blízkosti ľadovca bol len akousi čerešničkou na torte tohto výletu. Večeriame v meste a čaká nás taká istá noc ako minulá, teda čistá katastrofa.

23.01.2020
Raňajkujeme a pijeme kávu na benzínke čakajúc, kým ju otvoria (stále tankujeme benzín za 0,7€/1 lit) a vyrážame na dlhú cestu do dnešného naplánovaného cieľa – mestečka Puerto Natales v Čile. Cesta ubieha rýchlo, Ruta 40 je klasicky veterná, tankujeme v dedinke s názvom 28.November a tu stretneme manželský pár na dvoch motocykloch. Nič nezvyčajné až do doby, kým nám Marco nepreložil rozhovor, ktorý s nimi viedol. Párik je z Čile, teda sú už blízko domova a vracajú sa po 5! rokoch, ktoré strávili na cestách. A s nimi aj 2 čivavy, ktoré majú samostatný box na jednej z motoriek. Nepochopiteľné. Poobede opušťame Rutu40, prechádzame hranice do Čile, na hraniciach sa nezdržíme dlhšie ako 30min a okolo národného parku Torres del Paine prichádzame do známeho prístavu Puerto Natales, ktoré leží na brehu fjordu. Jedná sa o obľúbený prístav z ktorého odchádzajú lode do rôznych kútov južnej Ameriky. Po dlhom, predlhom hľadaní ubytovania nakoniec nachádzame vhodný hostel a ubytujeme sa na 2 dni (16000 pesos / cca 20€ / osoba / deň).

24.01.2020
Doobedu leje ako z krhle, chalani idú do práčovne so špinavým prádlom a poobede za mierneho mrholenia vyrážame na sever, do známeho národného parku Torres del Paine. Trošku Wikipedie: Národný park Torres del Paine je čilský národný park, ktorý bol v roku 1978 vyhlásený za biosférickú rezerváciu UNESCO. Nachádza sa v najjužnejšom čilskom regióne asi 130 km severne od mesta Puerto Natales. Park je otvorený celoročne, každý rok ho navštívi skoro 100 000 turistov. S rozlohou 242 242 hektárov je to jeden z najväčších národných parkov Čile a aj údajne jeden z najkrajších. Na veľa desiatkach kilometrov ciest v nadmorských výškach od 50 do 3 000 metrov možno vidieť pštrosy nandu, lamy guanako či majestátne kondory. 17. februára 2005 v parku spôsobil český turista svojou neopatrnosťou pri manipulácii s plynovým varičom rozsiahly požiar. Zasiahnutých bolo skoro 6 % chráneného územia, muselo byť evakuovaných približne 100 osôb. Keďže národný park Torres del Paine je hlavne o turistike a počasie nám nepraje rozhodneme sa ostať len jeden deň namiesto plánovaných 2 dní. Prešli sme si aspoň všetky dostupné štrkové cesty, zastavili sa pri Jazere Lago el Toro a v blízkosti jazera Lago Grey sme vyčkávali, kedy sa nám z mrakov vynorí horstvo Cerro Paine Grande, najikonické pohorie v parku. Na pár minút sa to podarilo a vo večerných hodinách prichádzame už opäť len na benzínové výpary späť do Puerto Natales.

25.01.2020
Ráno prebehneme cez práčovňu a vyzdvihneme čisté oblečenie a zamierime do cestovnej kancelárie. Marko si tu bookuje trajekt do Puerto Mott. Jedná sa o týždňovú plavbu cez fjordy v oblasti južného Patagónskeho ľadovca. Tam má dohodnutý servis v BMW a po výmene náplní a kontrole motocykla  bude putovať späť domov do Buenos Aires. Ale objednaný trajekt odchádza až o týždeň a nás troch ešte čaká cesta na úplný juh kontinentu. Okolo 11.00 vyrážame na cestu, prechádzame okolo Lagúna Blanka a po cca 320km prichádzame do prístavu Punta Delgada. Odtiaľ každú chodinu chodí kyvadlový trajekt do Ohňovej zeme. Ohňová zem je súostrovie na južnom cípe Južnej Ameriky, toto súostrovie je rozdelené medzi Čile a Argentínu. Po vylodení v Ohňovej zemi odbáčame z asfaltovej hlavnej cesty na vedľajšiu cestu Y-65, ktorá vedie po západnom pobreží. Cesta má nekvalitný rozbitý asfalt, miestami štrkové úseky ale napriek tomu je rýchla, pretože je úplne prázdna. Na jednej z roviniek ostanem zaskočený. Mrknem na tachometer, niečo sa mi nezdá. Pozriem znova a pri aktuálnej rýchlosti 90-100 mi na displeji svieti zaradený stupeň číslo jedna. Vidím dobre? Alebo mám naozaj zaradenú jednotku? Samozrejme nemám, len mi začal blbnúť senzor zaradenej rýchlosti a občas preskočí šestka na jednotku a späť. Míňame lagúnu Laguna de Los Cisnes, jazero Lago Los Cisnes a po cca 150km prichádzame do mestečka Porvenir. Objednaná chata na brehu Magalhaesového prielivu je nad očakávania pekná, útulná. Za dažďa sa prejdeme po malom mestečku, v obchode kúpime niečo na jedenie a zaľahneme do postelí.

26.01.2020
Dnes nás čaká posledný presun na juh, až do mestečka Ushuaia. Cesta Y-71 vedie západným pobrežím, máme možnosť zastaviť v meste duchov aj pri vraku lodi. Prechádzame pampou, je to rozsiahla juhoamerická nížina, míňame obrovské stáda oviec. Pred mestečkom San Sebastian opäť prekračujeme hranice a prechádzame z Čile do Argentíny. Prechod je rýchly, opäť cca 30min. Po východnom pobreží poloostrova Ohňová zem, po pobreží Atlantiku sa v poobedňajších hodinách blížime do cieľa. Po odklonení od pobrežia do vnútrozemia sa cez horský priesmyk Paso Garibaldi a pomedzi zasnežené pohoria dostávame do cieľa dnešnej jazdy ale aj celého nášho juhoamerického tripu do mesta Ushuaia. Trochu Wikipedie: Ushuaia je hlavné mesto argentínskej provincie Tierra del Fuego a leží na južnom pobreží najväčšieho juhoamerického ostrova, Ohňovej zemi. Je zároveň považované za najjužnejšie mesto na svete, pretože leží na 54°48'57" južnej šírky. Mesto ťaží zo svojej polohy naproti Antarktickému polostrovu a je základňou pre výpravy do Antarktídy aj dôležitým strediskom rybolovu. Rozkladá sa na úbočí hôr prudko sa zvažujúcich do prielivu Beagle. Ushuaia leží v subpolárnom podnebnom pásme, v tundre. Zimy sú mierne s priemernou júlovou teplotou 1,5 °C, zatiaľ čo leto je pomerne chladné s priemernou teplotou 9,4 °C v januári. Celkovo je priemerná ročná teplota 5,7 °C.

27.01.2020
Po výdatných raňajkách sa lúčime s Marcom, ktorý sa otáča späť na sever a vyráža na cestu do Puerto Natales, odkiaľ bude časť tripu pokračovať loďou. Vyprevadíme ho až k Rancho Hambre pod pasom Garibaldi, rozlúčime sa a cestou späť do Ushuaie /20-30km/ obdivujeme nádherné štrkové upravené cesty v lesoch, ktoré miestami kopírujú hlavnú cestu a miestami zachádzajú hlbšie, po nich sa premávajú štvorkolky, bugyny, v zimných mesiacoch psie záprahy a snežné skútre. Je nám zima /cca 7°C/ a preto sa veľmi nezdržujeme a ideme späť do Ushuaie. Tú len preletíme bez zastávky a po cca 1 hodinke jazdy po ceste Ruta 3 prichádzame do národného parku Parque Nacional Tierra del Fuego. V ňom sa nachádza „koniec sveta“, teda konkrétne v ňom končí najjužnejšia cesta Južnej Ameriky – Ruta 3. Ďalej sa už na kolesách dostať nedá, jedine loďou a to do neďalekej, cca 1100km vzdialenej Argentíny. Tam nás však na motorkách zobrať nechcú a tak náš trip končí pri tabuli Fin del Mundo / End of the World.

Počas nasledujúcich 3 dní opustíme Ohňovú zem a presunieme sa späť do Čile, kde v prístave Punta Arenas odovzdáme v colnom sklade naše motocykle. Tie sa odtiaľ vydajú na dlhú cestu domov. My s Matúšom letíme 31.01. domov tiež. Sme radi, že sme trip absolvovali v zdraví a bez nehody, s Matúšom sme rokmi zohratá partia, už sme niečo spolu precestovali. Dnes, keď s odstupom času 1 mesiac píšem tento článok konštatujem, aké obrovské šťastie sme s Matúšom mali, pretože sme stihli absolvovať trip a vrátiť sa domov pred rozšírením zákerného koronavírusu, ktorý sa v tom čase začal šíriť do sveta a v dnešných dňoch trápi celý svet. Motocykle nám slúžili dobre bez akýchkoľvek problémov, či zaváhaní, po mesiaci v Patagónii majú na tachometroch o 8.170km viac. Z toho odhadom okolo 2200-2500 po štrkových cestách, od nádherných udržiavaných rýchlych šotolín až po hlboké rozbité štrkové cesty ako napr. „Hell of Ruta 40“. Už sa veľmi teším na ďalší trip a verím a dúfam, že sa mi ešte niekedy podarí do Južnej Ameriky dostať, či už na motocykli alebo na štvorkolke.


Videogaléria

Fotogaléria




Zdielajte na sociálnych sieťach
Facebook  Twitter  Google  LinkedIn  Pinterest  Email  Print

Diskusia k článku

 1/11 >>



© Všetky práva vyhradené - www.stvorkolky.sk

Všetky práva vyhradené - www.stvorkolky.sk
Súbory cookie používame, aby sme zabezpečili čo najlepšie prezeranie našich webových stránok. Ďalšie informácie nájdete na stránke ako používame súbory cookies
SÚHLASÍM    Odmietam