Južná Amerika 2016 - Bolívia, Čile, Peru

Deň ôsmy

Ráno je v Andách zima, takže vyliezame zo stanov do poriadnej zimy, ale slniečko hreje a tak je čoskoro teplo. Sme už na nadmorské výšky aklimatizovaní a tak aj napriek vysokej nadmorskej výške 4300 mnm sme spali výborne. Dnes máme na pláne presun cez hraničný priesmyk Paso Sico do Čile. Naraňajkujeme sa zo zásob, ktoré ešte máme, zbalíme stany a vyrážame. Počas posledných niekoľkých dní, ktoré sme strávili v blízkosti Ánd sme pochopili, že toto horstvo je obrovské, oveľa väčšie ako Pamír v Ázii, ktorý sme prešli štvorkolkami pred dvoma rokmi krížom krážom. Andy sa tiahnu od severu na juh cez celú Južnú Ameriku, od Venezuely až po Patagóniu. Andy sú asi 7000 km dlhé a až 500 km široké a ich priemerná výška je asi 4000 mnm. Najvyšším vrchom je argentínska Aconcagua, vysoká 6 959 mnm, pri nej sme sa zastavili druhý deň nášho tripu.  Stúpanie do Pasa Sico je po kľukatej, šotolinovej ceste. V tejto oblasti ako aj v celej oblasti Altiplana sa nachádzajú vysokohorské púštne a  sopečné cesty z tvrdej udupanej sute - šotoliny, niekedy viditeľné len iným sfarbením alebo zvlneným terénom od vozidiel 4x4. Topografická navigácia nám radí skratku šotolinovou cestičkou na východ a tak neváhame a odkláňame sa od "hlavnej" cesty a pokračujeme po úzkej ledva badateľnej stope v sopečnom povrchu náhornej plošiny, až sa náš navigátor Matúš zastaví a ukazuje na prístroj: "Tu je hranica Argentíny s Čile". Hlavnú cestu cez priesmyk vidíme od nás asi kilometer ako sa prepletá pomedzi sopečné kužele. Nakoľko musíme absolvovať povinnú hraničnú kontrolu napojíme sa na hlavnú cestu a po pár kilometroch prichádzame k rampe, vedľa ktorej sa nachádza jedna plechová budova a pred ňou terénne vozidlo carabinierov. A sme na hranici. Aspoň sme si mysleli. Aké však bolo naše prekvapenie keď nám carabinieri oznámili , že budova colnice sa nachádza naspäť asi 30km pod pasom Sico. A boli veľmi prekvapení, ako sme sa dostali až hore k nim bez toho aby sme boli na colnici. Takže sme sa otočili a vyrazili naspäť dole kopcom tentokrát však "hlavnou" cestou (rozumej taká istá šotolina akurát širšia). Prišli sme teda po chvíli na colnicu ale až po príchode nás napadlo aký prúser nám hrozí. My sme totiž tým, že sme išli skratkou krížom planinou nelegálne prekročili  Argentínsko-Čilske hranice a teraz, keď sme sa vrátili od carabinierov sme prišli na colnicu od Čilskej strany. A pritom sme colníkom tvrdili lámanou španielčinou že ideme z Argentíny a že chceme legálne vstúpiť na územie Čile. "Ale však vy z Čile idete teraz! A chcete vstúpiť do Argentíny!"  Zaváňalo to pekným prúserom, pretože nelegálne prekročenie hraníc sa v týchto krajinách trestá basou, ale zachránila nás ako to zvyčajne býva - náhoda. Po cca 2 hod. pobytu na colnici a vysvetľovania a kreslenia na papier sa colníci striedali a nastúpil nový colník - s poľskými koreňami. Vedel lámane poľsky a tak sme mu vysvetlili situáciu. Krútil hlavou, pretože tá naša "skratka" je vojenská cesta a územie mimo cesty je zamínované, upozornili nás na to, vydali nám potrebné dokumenty, otočili a pustili späť do Čile, tentokrát už oficiálne. Po 15 minútach sme opäť na vrchole pasu , tentokrát sme ukázali carabinierom papiere, rampa sa zdvihla a pokračovali sme ďalej. Uff, zabilo nám to kopec času a zožralo veľa benzínu, ale pokračujeme veselo ďalej, cesta Ruta 25 sa vinie pustými vysokohorskými planinami vo výškach nad 4000mnm. Hory sú krásne zafarbené väčšinou do červena od rôznych minerálov. Chýbajú tu akékoľvek stromy a na rozľahlých pláňach sa vyskytuje jedine prízemná vegetácia - trsy veľmi odolnej trávy "ichu". Prevládajúcim biotopom je tzv. "puna", čo je horská tundra. Aj odhad výšky je ťažký, pretože vrcholy sopiek a kopcov sa zdajú na dosah ruky, majú 1 možno 2 kilometre, ale pritom výška týchto vulkánov je 5-6000m. Oči sme mohli nechať na nádherných farebných lagúnach, solných pláňach, rozmanitých skalných útvaroch a mohutných sopkách. Altiplano je proste ako krajina z inej planéty. A po tejto vysokohorskej kráse sa budeme pohybovať nasledujúce 2 týždne! Chvíľu sa bavíme naháňaním miestnych vysokohorských bežcov - lamy a alpaky ale šancu nemáme žiadnu. Vysoká nadmorská výška a zábava s lamami sa podpíše aj na spotrebe našich štvorkoliek, cestou vytankujeme aj zásoby z bandasiek ale na sklonku dňa benzín chýba. Urobili sme aj cca 100 km navyše behaním po colniciach. Ja s Vladom ostaneme s prázdnymi nádržami stáť pri ceste a Matúš s Peťom so zbytkami paliva pokračujú ďalej, po cca 50km dorazia do osady Socaire kde zoženú bandasku benzínu od miestneho chlapíka, ktorý má auto a vrátia sa po nás. V osade, ktorá má asi 100 duší ostávame spať, stany postavíme na verande jedinej reštaurácie/krčmy ktorá tu je. Ochotné ženy nám urobia večeru a po návšteve miestneho "námestia" kde sa vo veľkom zabáva a tancuje zaľahneme spať. Chlapík nám na ráno zabezpečil benzín, doviezol na pick upe 100 litrov, tankujeme  a  po raňajkách vyrážame ďalej. Klesáme do cca 100km vzdialenej dedinky na okraji púšte - do San Pedra de Atacama, kde plánujeme pár dní oddýchnuť pred vstupom do Bolívie.

Deň deviaty

San Pedro de Atacama je malá dedinka s cca 5000 obyvateľmi na okraji púšte Atacama ležiaca pár kilometrov od hranice s Bolíviou. Za dedinou sa pyšne vypína do výšky 5400 mnm vulkán Licancabur s dokonale pravidelným kužeľom, ktorý leží na chilsko-bolívijskej hranici a s ním susediaci vulkán Juriques vysoký 5704 metrov. San Pedro de Atacama patrí k vyhľadávaným turistickým cieľom, pretože má strategickú polohu. Odtiaľto robia mnohé cestovné kancelárie 3-4 denné výlety džípmi do Bolívie, kde navštívia nádherné lagúny, vulkány a solné pláne, ako aj kratšie jednodňové výlety do púšte Atacama. Preto je dedinka doslova prepchatá hotelmi, barmi a reštauráciami, obchodíkmi a cestovnými agentúrami. Ubytujeme sa v jednom z mnohých hotelov, ten ktorý sme si vybrali je prízemný, tvorený viacerými chatkami na rozľahlom pozemku s centrálnou recepciou. Konečne budeme spať v posteli! V prvom rade sa však pustíme do servisných prác na štvorkolkách. Po cca 2300km je potrebné vymeniť motorové aj prevodové oleje, filtre a poriadne premazať stroje. Sfúkneme to do večera a po sprche odchádzame na námestie na vytúžené chladené pivko a večeru.

Deň desiaty

Raňajkujeme na námestí, užívame si horúce slnko a stretneme slovenku - Mirku, ktorá tu pracuje v predajni suvenírov. Dáme spolu reč a poradí nám, aké výlety treba určite absolvovať po okolí. Samozrejme si dohodneme spoločnú večeru. Poobede vyrážame na ľahko v kraťasoch a dresoch na výlet do púšte Atacama po Mirkou odporúčaných atrakciách - Valle de la Lune (jedná sa o nádhernú oblasť v púšti Atacama ktorá sa veľmi podobá mesačnej krajine), Valle Morte (krajina s vysokými strmými útesmi a obrovskými dunami na ktorých sa dá lyžovať) či krásny výhľad do púšte - Coyote lookout. Užili sme si krásne, horúce poobedie a po zaparkovaní štvorkoliek ideme na námestie na večeru. Mirka mešká a tak sa najeme sami. Stretneme sa až v jednom z barov, kde sa to parádne rozbieha, karaoke je tu v obľube a tak sa všetci bavia na maximum, je tu kopec turistov, pekné temperamentné brazílčanky ... Po polnoci Mirke zvoní telefón, volá jej ruská priateľka Nataša a tak sa presúvame na druhú stranu mestečka na open-air diskotéku, ktorá začína o jednej. Vypustíme teda aj my paru, tancujeme a pijeme do rána v slovensko-chilsko-rusko-brazílskej skupinke skvelých ľudí.
 

Deň jedenásty

Ráno spíme dlhšie ako zvyčajne a okolo obeda zbalení a naložení stojíme na pumpe a tankujeme. Vlado stojaci za mnou mi však ukazuje mláku benzínu  v prachu pod mojou štvorkolkou. Zisťujem, že krycí plech medzi výfukom a nádržou sa v jednom bode odtrhol, medzi plech a nádrž sa museli dostať kamienky a po nekonečných kilometroch šotolinami  mi 2 kamienky urobili dierky do nádrže. Náhradnú nádrž nemáme a tak musíme rozoberať. V horúčave v prachu na pumpe odstrojíme plasty, dáme dole tlmič výfuku a krycí plech, vyčistíme a odmastíme nádrž a zalepíme dierky 2 zložkovým lepidlom. Hádam bude OK. Lepidlo však musí 24 hod. schnúť a tak sa opatrne presúvame naspäť do hotela.  Večer do San Pedra dorazia poliaci na KTM - Sambor, Olla a Jacek. Skvelí ľudia, ktorých poznáme už roky a ktorí nám zabezpečovali transport našich strojov v minulosti do Ázie a aj teraz do Ameriky. Dáme si spolu skvelý steak a pri pivku debatujeme o tom, čo sme prežili a čo nás ešte čaká. Na nasledujúce dni máme veľmi podobný plán cesty. Cestou na hotel má Peťo defekt a tak lepíme.

Deň dvanásty

Dnes konečne vyrážame smer Bolívia! Bolívia je najchudobnejšou krajinou Južnej Ameriky a pritom sa tu príroda vybláznila v plnej sile. Jeden extrém strieda ďalší, čo ponúka ideálne podmienky pre dobrodružné cestovanie. A to je niečo pre nás. Ráno natankujem plnú nádrž a zisťujem, že nádrž tečie. Oprava nepomohla a tak vytankujem 10 litrov benzínu von a od teraz budem jazdiť len s polovičnou nádržou, aby mi benzín nevytekal ale len presakoval čo sa nedá odstrániť - spôsobuje to prelievanie sa benzínu v nádrži. Chvála bohu sú dierky v hornej polovici nádrže. Hádam to tak vydrží. Vyrážame na colnicu. Colnica je priamo v San Pedre, takže rýchlo vybavíme chilskych colníkov a pokračujeme ďalej smerom k Bolívii. Zo San Pedra je to dlhé, prudké a nádherné stúpanie, kedy za 2km vystúpame do výšky 4600mnm. Bolívijské Altiplano býva často nazývané Tibetom Ameriky, čo je dané jeho nadmorskou výškou a tiež istou izolovanosťou. Táto náhorná planina rozkladajúca sa v nadmorskej výške 3800 až cca 4700 mnm pokrýva veľkú časť Bolívie a je ohraničená mohutnými vulkánmi, ktoré sa týčia do výšky vyše 6000 mnm. Tunajšia krajina je naozaj unikát a na svete nemá obdobu.

Po vystúpaní do výšky 4600mnm zastavíme pri plechovej búdke, pri ktorej parkujú všetky džípy smerujúce do Bolívie a kupujeme vstup do Národnej prírodnej rezervácii andskej fauny Eduarda Abaroa /Reserva Nacional de Fauna Andina Eduardo Abaroa/. Tento národný park je tu hlavne z dôvodu, že sa tu nachádza najväčšie hniezdisko plameniakov v Južnej Amerike. Pokračujeme ďalej smerom k bolivijskej colnici Apacheta, ktorá je od nás vzdialená ešte min. 80km a na náhornej planine je poriadne zašitá. Musíme však oficiálne vstúpiť do Bolívie a tak colnicu hľadáme. Zastavíme sa pri Laguna Blanca (Biela lagúna) kde sa v nehybnej hladine jazera s bielym dnom  odráža vulkán na protiľahlom brehu. V nadmorskej výške 4500 mnm. Okolitú krajinu lemujú desiatky vyhasnutých vulkánov - niektoré s typickým kónickým tvarom, niektoré s viac komínmi. Neďaleko sa nachádza ďalšia známa lagúna - Laguna Colorada, jedna z najkrajších lagún v tejto oblasti. Pri pohľade na Lagunu Colorada, vďaka svojej farbe často nazývaná ako Červená lagúna,  sa až tají dych. Toto vysokohorské jazero ležiace vo výške 4278 mnm sa rozkladá na ploche okolo 60 km2 a jeho hĺbka nedosahuje viac ako 0,6m! Je sfarbené nádhernou červenou farbou a práve tu sú k videniu tie najúžasnejšie scenérie, ktoré môžete v Bolívii uvidieť.  V tejto oblasti sa vyskytujú tri druhy plameniakov a to plameniak andský, ktorý je najväčší, plameniak čílsky a vzácny plameniak Jamesov. S otvorenými ústami pokračujeme ďalej až po dlhom hľadaní nachádzame colnicu. Colnica Apacheta sa nachádza vo výške 5033mnm a aj napriek aklimatizácii máme čo robiť aby sme celý proces papierovačiek zvládli. Nepridá tomu ani teplota, ktorá je na colnici vysoká, je tam strašne horúco, využívajú totiž energie zdarma a kúrenie tvoria rúrky napojené na horúci gejzír. Po dobrej hodinke konečne vypadneme, prechádzame okolo ďalších a ďalších lagún ktorých tu je viac než dosť. Niektoré z nich, menšie či väčšie v kombinácii s vulkánmi v pozadí, lamami, modrou oblohou či zelenou trávou vytvárali úplne gýčovité scenérie. Pokračujeme ďalej, až k vulkánu Uturunku a nájdeme si skvelé miesto na kempovanie pri potoku v závetrí vysokého brala. Staviame stany, sem tam si nás prídu obzrieť lamy a kuchtíme večeru. Pomaly za tmy dorazia poliaci na KTM, ktorí zahliadli náš kemp a tak pri dobrom vínku kecáme do noci a vychutnávame si krásnu hviezdnu oblohu južnej pologule.

Deň trinásty

Ráno sa rozdelíme, ja s Peťom vyrážame ďalej na sever do mestečka Uyuni na okraji najväčšej solnej pláni na svete - Salar de Uyuni. Dobrých 350km nádhernou náhornou plošinou, skoro neobývanou, cestou meníme sviečky a meníme čidlo tlaku oleja, v dedinke San Cristobal sa napojíme na hlavnú cestu, tankujeme a za dažďa valíme až do Uyuni.  Zvyšní dvaja členovia našej výpravy sa spolu s poliakmi vydávajú na výstup na vulkán Uturuncu. So štvorkolkami a motocyklami vyšli až do výšky 5760mnm a zvyšných 250 výškových metrov vyšlapali. Tesne poobede dosiahli vrchol 6008 mnm a keďže sa počasie rýchlo zmenilo utekali späť. Po náročnom výstupe prespali v zapadnutej osade Quetena Chico pod vulkánom.

Deň štrnásty

Okolo obeda sme sa všetci stretli blízko Uyuni na vrakovisku vlakov - Train cemetery.  Okrem vrakoviska starých zhrdzavených neudržiavaných a posprejovaných lokomotív sa tu nenachádza nič zaujímavé, tak po hodinke ešte v Uyiny tankujeme všetko do plna a vyrážame na ďalšiu cestu - vyrážame na Salar de Uyuni. Soľná pláň Salar de Uyuni s rozlohou 11.000 km2  patrí k najvyhľadávanejším turistickým atrakciám Bolívie. Jedná sa o pozostatok prehistorického jazera. Jeho rozloha  cca 100km x 100km je fascinujúca. Salar de Uyuni sa nachádza v nadmorskej výške 3650 metrov, kde je obklopená majestátnymi hrebeňmi Ánd.  Vyschnutá a ideálne rovná plocha dávneho jazera je dnes pokrytá niekoľkometrovou vrstvou soli. Až k obzoru sa tiahne biela pokrývka, ktorá pripomína sneh. Celkový obsah soli v Salar de Uyuni je odhadovaný na 10 miliárd ton, z čoho sa každoročne vyťaží okolo 25 tisíc ton.  Vyrážame na štvorkolkách smerom do stredu pláne na ostrov Isla Incahuasi a jeho kaktusový les, kde plánujeme prespať. Cestou sa zastavíme pri soche Dakaru urobenej zo soli, pokračujeme okolo hotela, ktorý je tiež postavený zo soli a smerujeme ďalej do stredu soľného jazera. Za pár minút už okolo nás niet ničoho, zrazu sme uprostred "bieleho nič" a letíme vyše 100km/h oproti nádherne zapadajúcemu slnku, ktoré pláva na bielom horizonte. Naozaj silný zážitok, zatiaľ najväčší na tomto tripe. V tejto časti Bolívie prší len veľmi málo. Pravidelne však raz ročne dochádza na Salar de Uyuni k záplavám. Stáva sa tak najčastejšie v januári, teda teraz keď sme tu aj my. V túto dobu pokryje v niektorých miestach pláň na nejakú dobu voda a vznikne plytké jazero. Salar de Uyuni tak pôsobí ako najväčšie prirodzené zrkadlo na svete. Voda sa potom zase vyparí. Vplyvom kryštalizácie je celá pláň Salar de Uyuni pokrytá jemnou štruktúrou mnohouholníkov. Pomaly pribúdajúcimi kilometrami sa začína objavovať voda, musíme spomaliť aby silný koncentrát vody so soľou špliechal na podvozok čím menej, vody je postupne viac a stráca sa pojem dole-hore: teraz máme nebo aj nad nami aj pod nami. Po cca 50-tich kilometroch sme došli k ostrovu Isla  Incahuasi, ktorý je husto porastený kaktusami. Okolie ostrova je komplet pod vodou a tak hľadáme najschodnejšiu cestu. Na jednej štvorkolke vypovedala službu elektroinštalácia a tak ju Matúš ťahá na lane. Ráno to bude OK.  Ostrov nie je veľký, prejdete ho naprieč za pár minút, ale je plný kaktusov. Najvyššie z nich sú vysoké 12 metrov a odhaduje sa, že najstaršie kaktusy sú staré 1200 rokov. Ráno si ostrov prejdeme. Teraz postavíme stany na okraji ostrova v závetrí a pri vínku debatujeme do neskorej noci. Ráno si privstaneme, aby sme stihli východ slnka na solnej pláni. Podarilo sa a vyfotili sme si nádherný východ slnka niekde medzi zemou a nebom. Salar de Uyuni na nás zanechal obrovský dojem, jedná sa o niečo výnimočné a sme veľmi radi, že sa nám podarilo "dobiť" aj tento highlight Bolívie.

Deň pätnásty

Ráno si privstaneme, aby sme stihli východ slnka na solnej pláni. Podarilo sa a vyfotili sme si nádherný východ slnka niekde medzi zemou a nebom. Pokračujeme smerom k soľnému hotelu, pred ktorým sa nachádzajú vlajky štátov z celého sveta, ktoré sem vešajú turisti. Slovenská vlajka tu chýbala čo sme okamžite napravili - mali sme jednu väčšiu zo sebou takže ak tam náhodou zablúdite určite ju nájdete. Poľská skupina motocyklistov, ktorí nám išli v pätách posledných pár dní sa rozdeluje, Kryštof a Ola pokračujú na západ, kde idú navštíviť poľských misionárov v kláštore a Jacek sa pridáva k našej skupine. Sme radi, pretože je to správny chlap na správnom mieste. Rozlúčime sa so soľnou pláňou a pokračujeme na sever smer La Paz. Cestou stretávame demonštráciu a zablokované cesty, bolívijci štrajkujú. So štvorkolkami nemáme problém, obchádzame bokom blokády a prázdnymi cestami pokračujeme ďalej na sever. Krajina sa začína meniť, kľudné a prázdne cesty na aké sme boli v poslednej dobe zvyknutí sa zapĺňajú a večer za tmy dorazíme do mesta Oruro. Oruro je veľké mesto s populáciou cca 260.000 obyvateľov. Nachádza sa vo výške približne 3710 mnm.  Oruro je závislé na ťažobnom priemysle, najmä cíne, volfráme, striebre a medi.  Nájdeme si ubytovanie v zapadnutom hoteli v centre s parkovaním vo dvore a vyrazíme do ulíc centra, ktoré sú preplnené stánkami. Obrovské, rozsiahle predajné trhy, rozkladajúce sa na viacerých uliciach stánky s tovarom a občerstvením, niektoré vyložené na kartónoch na chodníkoch, kilometre a kilometre, to je niečo, čo sme zažili jedine v Ázii v Kyrgizstane. Ľudia tu predávajú všetko od výmyslu sveta. Najeme sa miestych špecialít do sýta a hľadáme hotel. Nechápeme a nevieme si zvyknúť na miestne zvyky - ľudia odpadky hádžu jednoducho na zem. Smetné koše tu nie sú žiadne a tak sa v noci cestou na hotel doslova brodíme obrovským množstvom odpadu.

Deň šestnásty

Po  zlej noci v ešte horšom hoteli sme skoro ráno hore a keďže je Oruro od La Paz vzdialené iba 230km máme čas a ideme na raňajky do mesta. Ulice sú však čisté, všade pracujú smetiari, zametajú a odvážajú vrecia z odpadom ktorými sme sa v noci brodili. Zvláštne zvyky. Dáme si placky plnené mäsom, zapijeme to čerstvou ovocnou šťavou ktorú Vám jednoduchými "odšťavovačmi" pripravia všade a za pár bolivianov. Po natankovaní odchádzame ďalej na sever  do mesta La Paz. Tankovanie v Bolívii je tiež zaujímavé. Majú tu totiž 2 taxy. Jedna taxa pre bolívijcov a tá druhá - skoro dvojnásobná pre cudzincov. Vždy sa snažme tankovať bez bločku za miestnu taxu paliva, no nie vždy sa  obsluha dá presvedčiť. Cesta do La Paz je rýchla, miestami dvojprúdová a tak pokračujeme relatívne rýchlo. Pár krát stojíme kvôli chladeniu mojej štvorkolky, ktorá sa skôr zohreje a dá sa do núdzového režmu, nie je to však nijako obmedzujúce, kúpili sme si na cestu koku a tak v prestávkach žujeme a žujeme :-).  V celej Bolívii sa preferujú heslá, že „lístok koky nie je droga“ a „koka nie je kokaín“. S nadmorskou výškou vyše 3000 mnm sa samotní Bolívijci vyrovnávajú po svojom. Drvivá väčšina pôvodných obyvateľov žuje koku, pričom bežná dávka je tridsať až štyridsať listov. Ide o úplne bežný jav, dostanete ich kúpiť v obchode, na trhu, či stanici. „Koka pomáha prekonať hlad, smäd, únavu aj problémy s výškou“, zhrnú vám do jednej vety svoj názor Indiáni. Ale nedá sa povedať, že by nám nejako zvlášť chutila.

Nenápadná cesta krížom cez zelené lúky náhornej plošiny - altiplana sa od Orura začala postupne zvažovať do údolia. Šinieme si to širokou cestou z Orura a zrazu okolo nás začali pribúdať  fabriky, veľkosklady, predajne automobilov, ošarpané domy, množstvo autodielní, obchodíkov so zmiešaným tovarom a ani nevieme ako bol okolo nás temperamentný kotol ľudí a áut. Nekonečné trúbenie, brzda, plyn, kľučkovanie a opäť brzda, plyn. Dorazili sme do La Paz, ale zatiaľ sme iba v chudobnom predmestí El Alto. Prešli sme okolo najvyššie položeného letiska na svete (4018 mnm) a zrazu sa súvislá šeď biednych ulíc rozostúpila a nám sa naskytol nezabudnuteľný panoramatický výhľad. Pod nami skutočný kráter a v ňom obrovské mesto. Strmé steny krátera boli posiate tisíckami chudobných príbytkov prilepených ku skale ako lastovičie hniezda, v údolí sa do výšky vypínalo niekoľko mrakodrapov, z dvoch tretín lemovali okraje krátera zasnežené vrcholky šesťtisícoviek z ktorých najznámejšia – Illimani /6402 mnm/ je symbolom mesta. La Paz je pravdepodobne jediným mestom sveta, kde bývajú chudobní na kopci s nádherným výhľadom a bohatí v údolí. V La Paz sídli prezident, parlament a vláda a všeobecne je považované za srdce Bolívie, hoci oficiálne je hlavným mestom tohto štátu Sucre, v ktorom sídlia legislatívne orgány Bolívie.  Aj napriek tomu sa pýši titulom „Najvyššie položené hlavné mesto“.

Hotel, ktorý sme zabookovali už v Orure sa nachádza blízko centra, zaparkujeme v garáži, ubytujeme sa a vyrážame spoznávať toto úchvatné miesto. Je podvečer a centrum je plné na prasknutie. Celé centrum La Paz sa súmrakom stáva jedným obrovským trhom, kde kúpite čokoľvek, všade samé stánky, občerstvenie, oblečenie, alkohol, neskutočný chaos, krik a vrava, do toho miestne autobusy, mikrobusy, taxíky ... Všade je rušno a živo. Najeme sa, obdivujeme čo všetko sa tu dá kúpiť, pijeme plechovkovú Coca Colu za v prepočte asi 5 eurocentov, obdivujeme pouličných zabávačov ... Navštívime Mercado de las Brujas (čarodejnícky trh), ktoré je povestné širokou ponukou liečivých mastí a talizmanov so schopnosťou ochrániť vás pred zlými silami. Kúpite tu sušené žaby, psov, rituálne figúrky, embriá lamy alebo afrodiziaká. Večer sa vyvezieme za pár centov z centra modernou lanovkou Teleférico (najvyššie položená mestská lanovka na svete), vedúca do vysoko položenej štvrte El Alto. Odtiaľ máme krásne výhľady na celé mesto pod nami, skromné domčeky postavené na kraji krátera, prazvláštny cintorín a aj zaľadnené hory v pohorí Cordillera Real. Toto mesto je úchvatné a stojí za to stráviť tu pár dní.

Večer pri skvelom rume plánujeme čo ďalej. Chceme absolvovať legendárnu Cestu smrti na trase La Paz - Coroico a o 6 dní musíme byť na pobreží Pacifiku v najsevernejšom meste Čile - v meste Arica. Z La Paz je to cca 500km. V Arice nakladáme štvorkolky na kamión, ktorý ich dialnicou Ruta 5 odvezie do 2000 km vzdialeného prístavu Valparaiso, my letíme za nimi lietadlom. Jeden deň si teda nechávame na plánovanú Cestu smrti, dva dni s rezervou si nechávame na cestu do Čile po trase La Paz - Arica a keďže sme celý trip napredovali bez väčších problémov ušetrili sme si ešte ďalšie 3 dni navyše. Aj keď je La Paz krásne mesto celé tri dni sa nám tu nechce trávit a tak sa rozhodneme, že tieto tri dni strávime v susednom Peru. Štvorkolkami by sme to z časových dôvodov nestihli (Z La Paz do Cusco je cca 650km) a tak kupujeme letenky do Cusca. Pred sebou však máme ešte jeden deň v La Paz a legendárnu Cestu smrti (Carretera de la Muerte)

Deň sedemnásty

Ráno vyrazíme do centra, máme dosť času, Cesta smrti má "len" 90km, takže plánovaných cca 180km dáme raz dva. Aspoň sme si to mysleli. V centre si dáme raňajky, čerstvý džús a okolo 10:00 tankujeme štvorkolky. Začiatok Cesty smrti sa nachádza vysoko nad mestom La Paz, v priesmyku vo výške cca 4800 mnm. A čo je vlastne tá Cesta smrti?

Hovorí sa, že nie je dôležitý cieľ, ale cesta k nemu. To platí aj pre návštevníkov bolívijského Coroica. Ich cieľom nie je mesto, ale cesta, ktorá doň vedie.  Coroico sa nachádza vo vlhkej bolívijskej oblasti zvanej Yungas oddeľujúcej vysoké Andy od amazonského dažďového pralesa vo vzdialenosti cca 90km od La Paz. Zaujímavé je však prevýšenie Cesty smrti. Štatistika hovorí sama za seba: 3345 výškových metrov počas 65 km dlhého zjazdu z Altiplano až na okraj amazonskej nížiny. Dnes je to však hlavne turistická atrakcia.

Z centra La Paz, kde sme ubytovaní až do priesmyku nad mestom je cca 30km, stále stúpame okrajovými chudobnými štvrťami až narazíme na dopravnú zápchu, na kolónu áut dlhú vyše kilometra, nečakáme a v protismere valíme až hore, zápcha je kvôli mýtnici, kde sa vyberá poplatok za prejazd. Opäť raz pomáha zázračné slovíčko Dakar, obsluha mýtnice zastaví autá a púšťajú nás dopredu s pokrikom Dakar! Máme prilby na hlavách takže nevidia naše široké úsmevy. Cez mýtnicu prechádzame bez poplatku. Ďakujeme.

Odtiaľ už začína klesanie až do mesta Coroico, prvé kilometre sú po asfalte. Po chvíli zíjdeme na starú, pôvodnú šotolinovú Cestu smrti. Cesta sa vinie po úbočiach vysokých zalesnených kopcov, ktoré ohraničujú prudké zrázy. Chýbajú tu akékoľvek zábrany či zvodidlá a hlboko v údolí je možné vidieť torzá spadnutých áut či autobusov. Prejazd cesty komplikuje aj fakt, že jej maximálna šírka je na mnohých miestach len 3 metre a tak tadiaľ neprejde viac než jedno auto. Sú tu časté hmly, dážď, klzký povrch, vodopády padajúce z útesov a zosuvy hornín. To všetko riziko nehôd ešte znásobuje. Najčastejšie dochádzalo k nehodám nákladných áut a autobusov, ktoré sa na tak úzkej ceste nedokázali vyhnúť a po tom, čo sa im pošmykli kolesá skončili nenávratne na dne rokliny až 600 metrov hlboko. Štatistiky hovoria v priemere o 200 až 300 obetiach ročne. Tomuto číslu napovedá i množstvo krížov, ktorými je cesta priam posiata. Ešte do roku 2006, kým nebola vystavaná nová asfaltová cesta spájajúca Coroico a La Paz nemali ľudia, ktorí sa chceli medzi týmito mestami pohybovať na výber. Každá cesta predstavovala boj o holý život. Počas jazdy po ceste smrti je potrebné dodržiavať jedno základné pravidlo - držať sa vľavo. Na to upozorňujú aj početné značky pozdĺž cesty. Toto pravidlo je z jednoduchého dôvodu: šofér držiaci sa vľavo si mohol lepšie kontrolovať koleso pod sebou na kraji priepasti. No i tak sa tu stávali takmer každý druhý týždeň tragické nehody. Hoci dnes už cesta nie je tak vyťažená ako v minulosti, nebezpečná je stále. Po otvorení asfaltovej cesty bola pôvodná cesta zakázaná nákladným autám, je však otvorená cyklistom. Práve tých na Cestu smrti vozia cestovné kancelárie v hojnom počte. V mikrobusoch vyvezú cyklistov do priesmyku nad La Paz a odtiaľ začína 65km dlhý zjazd až do Coroica na okraj amazonského pralesa. Niektoré kancelárie dávajú diplomy "Prežil som cestu smrti".

Cesta nám ubiehala pomerne rýchlo, nie je až tak nebezpečná ako sa o nej hovorí,  v Ázii v Tajikistane sme jazdili aj na nebezpečnejších cestách. Nebezpečný a nepríjemný je však prach, ktorý tu víria mnohé mikrobusy voziace turistov. Ich vodiči jazdia rýchlo po nebezpečných krajniciach aby ich klienti išli odpadnúť od strachu, ostatným to však robí problém, prach je veľmi nepríjemný a dlho trvá kým sa usadí. Pomaly sa presúvame do Coroica, často stojíme a chladíme štvorkolky, cestou v mini bufete niekde v polceste do Coroica stretneme terénne auto s veľkým predným ochranným rámom s ešte väčším hadom omotaným na ráme - chlapík prešiel hada niekde v amazonskom pralese a zobral si ho ako trofej. Keďže ja potrebujem kvôli prachu a vysokej teplote častejšie chladiť štvorkolku vyrazím dopredu, hádam ma chalani o chvíľu dobehnú. V jednej horskej osade sa cesta rozdelí viacerými smermi a tak pokračujem podľa navigácie najkratšou cestou do Coroica. Cesta stúpala a klesala, zúžila sa a premávka ustala. A stalo sa to s čím som nepočítal. Štvorkolka sa prepla do núdzového režimu a po chvíli motor zhasol nadobro. Ostal som stáť sám ako palec niekde uprostred hustých lesov, s minimom benzínu a s nefunkčnou štvorkolkou. Ako iste tušíte chalani sa vybrali inou cestou - podľa ich navigácie tiež najkratšou cestou do Coroica. Nevedel som to a tak som ich čakal a čakal aby ma odtiahli na lane tých cca 30km do Coroica. Samozrejme telefón hluchý - signál žiaden. Medzitým štvorkolka vychladla, benzín v nádrži prestal vrieť a pohol som sa ďalší cca 1 km, štvorkolka sa už s núdzovým režimom ani neunúvala a rovno zhasla. Začal som mať strach, všade okolo husté lesy, kopcovitý terén a žiadna premávka. Pred očami som mal toho hada na prednom ráme džípu. Chladil som motor kde sa len dalo /potok, tieň, vodopád/, slnko zašlo a aj keď bolo stále horúco štvorkolka sa vždy na chvíľu pozbierala a presúval som sa kilometer za kilometrom ďalej až do Coroica. Benzín som šetril, všetky kopce som schádzal bez motora a tak sa mi chválabohu podarilo okolo polnoci doraziť do vytúženého Coroica. Natankoval som, na námestí som sa poriadne najedol a napil a rozmýšľal som čo ďalej:  Ráno letíme do Peru takže nemôžem ostať v Coroicu. Štvorkolka sa síce prehrieva, ale už je noc a v priesmykoch bude podstatne chladnejšie tak to nebude až taký problém, koniec koncov mám dosť času, aby som stihol prísť do rána do La Paz. Samozrejme asfaltovou cestou. Píšem chalanom informácie formou SMS a štartujem z Coroica.  Do sedla nad La Paz mám cca 70km, to nie je veľa. Ale je to brutálny stupák počas ktorého sa musím vyšplhať z výšky 1300 mnm do priesmyku nad La Paz vo výške 4800 mnm. Riedky vzduch, strmé stúpania dávajú štvorkolke zabrať, ale je zima a tak stojím a chladím motor len 2x. Do hotela dorazím okolo tretej ráno a chalani ešte o polhodinku neskôr. Stále ma hľadali v lesoch okolo Coroica až kým nenabehol GSM signál a nedostali SMS. Ešte dobrú hodinku debatujeme o tom čo sa stalo a prečo sa to stalo, zjeme fľašu dobrého rumu a totálne unavení zaľahneme do postelí. Máme za sebou najdlhší, najnáročnejší a najúnavnejší deň počas celého nášho tripu. A to sme sa cez deň smiali z "náročnosti " ospevovanej Cesti smrti. Stačilo, nabudúce ju kľudne vynecháme :-)

Deň osemnásty

Ráno sa naraňajkujeme, všetky veci presunieme na jednu izbu, ostatné hotelové izby vrátime a dohodneme sa s recepčným, že štvorkolky necháme 3 dni zaparkované v garáži a my odchádzame do Peru. Myslím, že po včerajšku nám pár dní chýbať nebudú. Sadáme teda do mikrobusu ktorý nás odvezie na letisko a odtiaľ letíme do Peru. Let je dlhý cca hodinku, veľmi príjemný. Letíme do Cusca a z vtáčej perspektívy obdivujeme La Paz a susediace jazero Titicaca. Hneď po prílete do Cusca sme si objednali mikrobus a po dlhom vyjednávaní v miestnej cestovnej kancelárii aj kompletný balík služieb na nasledujúce 2 dni. Večer sa prechádzame po meste, večeriame a pijeme celkom slušné pivo. Cusco je mesto v peruánskych Andách vo výške 3400 mnm. Mesto je zaradené do zoznamu UNESCO a spolu s Machu Picchu je jednou z najväčších atrakcií Južnej Ameriky. Podľa legendy je Cusco postavené v strede sveta a preklad jeho názvu doslova znamená "Pupok sveta". Jedná sa o nádherné historické mesto, všade je pariadok a čisto. Oproti La Paz nebo a zem.

Deň deväťnásty

Ráno vyrazíme na tržnicu Mercado Central, kde môžete kúpiť všetko od výmyslu sveta, suveníry, potraviny, môžete si dať namiešať ovocnú šťavu podľa svojej chuti či dať si nejaké skvelé miestne špeciality. Pred obedom prichádza mikrobus, vyvezieme sa nad kopec nad mesto, kde vidíme celé mesto ako na dlani, odtiaľ pokračujeme do dedinky Pisac, ktoré sa považuje za jednu z najlepších ukážok inkskej architektúry (tzv. Strážne mesto Inkov), navštívime miestny trh a pokračujeme ďalej do mestečka Ollantaytambo. Tu nás mikrobus vyloží a vracia sa späť do Cusca. My odtiaľ pokračujeme jediným možným dopravným spojením - vlakom Inca Rail do Aguas Calientes  (Machupicchu Pueblo). Aguas Calientes leží priamo pod Machu Picchu v nadmorskej výške 2060 mnm a je to dosť ošumelé miesto. Ubytovali sme sa v priemernom hoteli - iné tu ani nie sú a celé mestečko sme prebehli relatívne rýchlo.

Deň dvadsiaty

Machu Picchu patrí medzi najnavštevovanejšie miesta v Peru. Ročne Machu Picchu navštívi vyše 5 miliónov ľudí. Pre veľký počet turistov sa krajina snaží počet návštev obmedzovať vysokými cenami vstupného. Machu Picchu sa nachádza vo výške 2400 mnm v  prostredí obrovských, strmých, zalesnených, divokých kopcov. V údolí tečie prudká rieka Urubamba. Machu Picchu je vybudované bez použitia železných nástrojov, ťažných zvierat a malty. Pravdepodobne slúžilo ako útočisko pre viacerých Inkov, ktorí sa tu utiahli po krutom prenasledovaní a vraždení svojho národa a zabití vládcu Atahualpu. V sedle medzi dvoma strmými kopcami tu bolo postavené inkské mestečko, ktorého ruiny sú najväčšou archeologickou pamiatkou v Južnej Amerike. Ruiny boli objavené až v roku 1911 Hiramom Binghamom.

Chceli sme stihnúť na Machu Picchu východ slnka a užiť si krásne výhľady a preto sme vyrazili hneď ráno o 5:30 k autobusom, ktoré vyrážajú na 10 km cestu pod Machu Picchu v serpentínach, z ktorých sa vám chce zvracať. Odtiaľ sme prešli okolo pokladní a boli sme tam. Priamo pred nami sa rozkladalo bájne stratené mesto Inkov! Ak chce niekto inkské mesto vidieť z výšky, väčšinou sa šplhá na dominantný kopec Huyana Picchu týčiaci sa do výšky 2720 mnm, teda asi 360 metrov nad mesto. Vstupenky sú však mesiace dopredu vykúpené, nakoľko je denný počet ľudí, ktorí na kopec vystupujú prísne limitovaný. My sme mali kúpené vstupenky pre výstup na horu Machu Picchu Montaña, ktorá je vysoká 3082 metrov. Bola to veľmi náročná túra s prevýšením vyše 700 metrov a plná schodov z kameňov ale výsledok stál za to! Počas stúpania sa rozostúpila ranná hmla a odmenou za namáhavý výstup bol nádherný výhľad z vtáčej perspektívy na všetky svetové strany, okolité zelené kopce, ďaleké zasnežené andské štíty aj celú mohutnú horu Huayna Picchu so zrúcaninami Machu Picchu, ktoré odtiaľ vyzerajú naozaj maličké. Tiež je perfektne vidieť kľukatú rieku Urubamba, ktorá sa obtáča ako had okolo zalesnených kopcov. Každý nemá také šťastie, lístky sa kupujú dlho dopredu a veľmi často je tu daždivé počasie a zatiahnutá obloha. Večerným vlakom sa vraciame do Ollantaytambo, cestou už začalo poriadne pršať a tak v Ollantaytambo rýchlo nasadneme do mikrobusu ktorý nás už čaká a odchádzame späť do Cusca. Keďže ráno letíme naspäť do La Paz vyrazíme si večer ešte do ulíc Cusca. Jacek oslavuje okrúhlych 40 a tak oslavujeme a oslavujeme. Nie iba jeho narodeniny, ale aj fakt, že sme stihli v Južnej Amerike absolvovať všetko, čo sme si doma naplánovali ba dokonca aj niečo navyše - a to práve výlet do Peru. Bojujeme v miestnych baroch a diskotékach až do rána a tak toho veľa nenaspíme.

Deň dvadsiaty prvý

Doobeda si ešte raz prejdeme nádherné centrum a presunieme sa na letisko, odkiaľ v poobedňajších hodinách letíme naspäť do La Paz v Bolívii. Na hoteli skontrolujeme naše štvorkolky, ktoré nás celé zaprášené poslušne čakajú v hotelovej garáži. Keďže o 2 dni ich musíme nakladať v 500km vzdialenom meste Arica v Čile musíme na ďalší deň ráno vyraziť, aby sme to podľa možností za jeden deň stihli a ostane nám ešte jeden - rezervný deň. Večer pokračujeme v oslavách okrúhlych narodenín a lúčime sa s La Paz.

Deň dvadsiaty druhý

Dnes máme pred  sebou posledných 500 km tohto tripu až na pobrežie pacifiku do čílskeho mesta Arica. Odtiaľ máme vybavený transport štvorkoliek kamiónom do 2000 km vzdialeného prístavu Valparaiso, odkiaľ poplávajú domov. Vzhľadom k tomu, že jedna štvorkolka má problém s chladením a museli by sme častejšie zastavovať sme zvolili náhradný plán. Naložili sme v La Paz dve štvorkolky na auto a nechali sme ich odviezť až na bolívijsko-čílsku hranicu v Andách, čím sme ušetrili 300km. Cenovo to vyšlo veľmi podobne ako by nás stál benzín do štvorkoliek. Ostatní 2 členovia spolu s poliakmi na motorkách vyrazili ráno po vlastných. Na bolívijsko-čilskej hranici v priesmyku Paso Tambo sme štvorkolky vyložili a pokračovali posledných 200km tiež po vlastných. Ďalších približne 60km za hranicou sme sa pohybovali po nádhernom národnom parku Parc national Lauca - Parinacota et Pomerape s gýčovými zasneženými sopkami v pozadí a lagúnami v popredí. Posledných 100km sme v podstate stále klesali až sme dorazili na pobrežie do mesta Arica. Postupným dlhým klesaním k oceánu a znížením nadmorskej výšky sme šetrili palivo,  aj napriek tomu nám cestou benzín došiel, zháňali sme ho v malej dedinke Putre kde nám ho zo svojho auta predal jeden dobrák a nakoniec sme vo večerných hodinách všetci šťastne dorazili do nášho cieľa - mestečka Arica. Hotel zabukovaný v okrajovej časti Arici nám maximálne vyhovoval a po dlhom putovaní chudobnou ale nádhernou Bolíviou sme boli opäť v civilizovanom svete.

Deň dvadsiaty tretí

Prístavné mesto Arica má viac ako 200.000 obyvateľov a príjemnú pobrežnú klímu. Leží 18km od Peruánskych hraníc a odtiaľto už cestujú naše štvorkolky do prístavu vo Valparaiso objednaným kamiónom. Ten sa nakladá podľa inštrukcií špedície až zajtra ráno, takže dnes ešte na štvorkolkách obehneme miestne pláže, oddýchneme si a okúpeme sa v oceáne a večer s miestnymi chalanmi na kroskách vybehneme na nádhernú vyhliadku nad mesto k veľkej soche Krista, kde sedíme až do západu slnka.

Deň dvadsiaty štvrý až dvadsiaty deviaty

Ráno umyjeme štvorkolky a naložíme do kamióna. Ten bude o 4 dni v prístave Valparaíso, my si ešte zbytok dňa oddýchneme v Arice a na druhý deň odletíme do Santiaga de Chile. Hlavným, najväčším a rýchlo rastúcim mestom Čile je Santiago de Chile. Leží v strednej časti krajiny v nadmorskej výške 520 mnm, s nádhernou kulisou tiahnúceho sa pohoria Cordillera de los Andes. Spolu s metropolitnou oblasťou tu žije viac ako sedem miliónov ľudí. Hlavným námestím Santiaga je Plaza de Armas, kde stojí katedrála, historická budova Centrálnej pošty z roku 1882, Národné historické múzeum, umiestnené v bývalej budove paláca. Neďaleko stojí budova divadla z roku 1857 a Národná knižnica. Vyhľadávaným cieľom turistov je vrch Cerro San Cristóbal s výškou 880 metrov. Na vrchole je kostol a socha svätej Panny Márie, vysoká 22 m. Z vrcholu kopca je fantastický pohľad na mesto. V Santiagu sme strávili 2 dni, prešli sme si večerné centrum, ktoré bolo na rozdiel od pulzujúceho La Paz prázdne a cez deň sme si vyšli lanovkou na vrch Cerro San Cristóbal. Požičali sme si auto, odbehli sme do 120 km vzdialeného Valparaisa zbaliť štvorkolky do kontainera, rozlúčili sme sa s priateľmi poliakmi a 04.02.2016 sme odleteli zo Santiaga domov.

Záver

Lúčime sa s prekrásnym kontinentom Južnej Ameriky. Trip sme prežili všetci štyria v zdraví, našim štvorkolkám sa síce poruchy nevyhli, ale našťastie žiadna z nich nebola vážna a neohrozila harmonogram tripu. Štvorkolky spoľahlivo fungovali aj vo vysokých teplotách v Argentíne, v prašných a dlhých šotolinových prejazdoch Altiplana ako aj vo vysokých nadmorských výškach v Andách a v Bolívii. Riešili sme výmenu pokazeného dobíjania, menili sme 2 roztrhané variátorové remene, opravili zopár defektov, vymenili palivové a olejové filtre, olej a tepelné čidlo. Všetky štvorkolky dorazili do cieľa tripu a následne o pár mesiacov aj bezpečne domov. Počas tripu sme prešli na štvorkolkách necelých 5.000 km v Chile, Argentíne a Bolívii, všetci sme prekonali svoje osobné výškové rekordy. Celkovo štyri krát sme prechádzali cez vysokohorské priesmyky v Andách a väčšinu tripu sme sa pohybovali vo výškach nad 3000 mnm.

To všetko by sa však nedalo zrealizovať bez partie skvelých a zohratých ľudí a preto všetkým ešte raz VĎAKA.

Martin Špirko