Rumunsko 2008

Každý quadista, ktorého už prestane baviť kľučkovanie medzi hubármi a nahánanie sa s lesníkmi začne rozmýšlať, či nedá svojim drapákom ochutnať nejakú zahraničnú hlinu. Všetci vo firme sme svorne súhlasili, vypísali celofiremnú dovolenku a vyrazili smer Brebu Nou do hniezda všetkých endurákov a quadistov. Nápad zúčastniť sa tohto dobrodružstva sme už mali od tej doby, čo sme začali s predajom a servisovaním štvorkoliek a tento rok sme sa rozhodli podrobiť tomuto hardcore terénu najpredávanejší model z našej ponuky Gladiator 510/530 RX. Enduromania je orientačný pretek v Karpatoch, ktorý organizuje RUMUNSKA MOTOCYKLOVA ASOCIACIA. Cieľom preteku je nazbierať čo najviac bodov. Na mape sú súradnicami udané miesta, na ktoré se musí endurista dostať. Tieto miesta sú rozmiestnené na ploche cca. 60 x 200 km a je ich 80. Bodovanie je rôzne, niektoré miesta sú za 100 bodov a niektoré až za 4000 bodov. Body sú rozdelené podľa obtiažnosti. Pretek začína v pondelok ráno rozdaním máp a nahraním súradníc do GPS, potom sa sformátujú teamy s minimálnym počtom troch ľudí kvôli bezpečnosti. Koniec preteku, ak prežijete, je v piatok, kedy sa vyhodnotí koľko ktorý team nazbieral bodov.

Z Popradu naša kolóna vyráža v piatok 06.06.2008 večer a keďže sú cesty prázdnejšie celkom to odsýpa. Maďarské hranice míname ani nevieme ako a nad ránom prechádzame rumunské hranice. Rumunských colníkov viac zaujímali naše autá a štvorkolky ako doklady takže prechádzame bez problémov. Cesta ubieha aj naďalej rýchlo až posledný, asi 30 km úsek z mesta Resita ideme pomaly lebo chceme, aby nám na všetkých autách ostali nápravy na svojich miestach. Po 680 km a 12-tich hodinách jazdy vchádzame do hniezda EnduRoManie Brebu Nou. Víta nás sám veľký Sergio Morariu, ktorý organizuje tento rumunský masaker už 13 rokov. Hodíme s ním reč a spláchneme prach z cesty pár pivkami. Zaplatíme štartovné 138 Euro za každý quad, nalepíme na quady nálepky oprávnujúce k neobmedzenému pohybu po Karpatoch a rozložíme tábor. V  nedeľu ráno vstávame, dáme ranajky a nedočkavo vyrážame na zoznamovaciu jazdu s okolím. Začali sme ľahším terénom v okolí Brebu Nou a postupne sa dostávame vyššie a hlbšie do lesa. Pekná poľná cesta sa premenila na úzku lesnú a blatistú až sa nakoniec stratila a pred nami ostalo len koryto vyschnutého horského potoka. Otočiť sa nemáš kde, jedine sa driapať hore. Ľavá ruka radí redukciu, pravá brnkne do tlačítka 4x4 a drapáky začínajú orbu. Plný kotol, pár konárov mi dáva facku a hore zisťujem, že z druhej strany je padák, ktorý je naozaj HARDCORE. Vraciame sa inou cestou, GPS pracuje spoľahlivo a schádzame do dediny Timina Slatin. Večeriame, tankujeme a po kamenistej ceste valíme na plný plyn do tábora a všetky zátačky poctivo hrnieme bokom. Z Timina Slatin (230 m.n.m.) do Brebu Nou je zhruba 19 km stúpania až do výšky 960 m.n.m., sme tam za 20 min.

Hora Tarcu - legenda EnduRoManie. Meteostanica na tejto hore (2190 m.n.m.) bola ešte minulý rok zahrnutá v pretekoch a za jej dosiahnutie ste dostali 5000 bodov. Tento rok  v harmonograme pretekov zahrnutá nebola ale aj napriek tomu sme sa tam vybrali. Kto nezdolal Tarcu ako keby na Enduromanii nebol. Prevýšenie z Timina Slatin do Tarcu je skoro 2000 výškových metrov. Ťažší kontrolný bod neexistuje. Vyštartovali sme z Brebu Nou a krásne poľné cestičky cez lúky a pasienky pomaly vystriedali lesné cesty, ktoré boli niekedy na hranici zjazdnosti. Blato, brody v ktorých ste po riadidlá a ťažké, dlhé a prudké výjazdy a zjazdy boli naozaj brutálnou skúškou strojov a ľudí. Cesty sú skoro všade totálne rozbité, väčšinou vymleté po lejakoch a od topiaceho sa snehu, metrové koľaje nie sú výnimkou. Stalo sa aj to, že ani 4x4 nepomohlo a na rad prišla uzávierka diferenciálu, navijáky sme našťastie nechali odpočívať. Cestov sme stretávali pastierov kráv a oviec, v lesných úsekoch čriedy koní, jednoducho nádhera. Svorky polodivých psov, ktoré strážia ovce boli nepríjemným zážitkom. Dali sme na rady skúsenejších a okolo psov sme išli pomaly aby sme ich nedráždili hlukom a to pomáhalo. A keď sme si to namierili k pastierovi a dali mu nejaké pivo a cigi ešte tých bastardov zmlátil palicou. Posedenie na salaši s dobrým ovčím syrom bolo príjemné spestrenie výstupu. Šplháme sa ďalej, lesné cesty vystriedali kamene a prudké stúpania do výšok. Žiadne stromy ani pasienky, všade len kamene a jazda na hranách, pod ktorými sú 2-3 km zrazy odkiaľ niet návratu. Napriek tomu, že sme asi 20 km išli po ostrých kamenoch sme nedostali na žiadnom stroji defekt. Prekonali sme ešte pás snehu, ktorý sa v úzkej rokline nedal obíjsť a pálili sme víťazné cigára na hore Tarcu s nádherným výhľadom. Fotenie, krátky relax a  cesta späť. Zrazu zisťujeme, že polovica nie je polovica! Cesta dole je oveľa horšia. Únava sa hlási, ruky od brzdenia a korigovania smeru na kamenoch vyťahané, aj chrbtice sa hlásia. Večer sme v Slatine natankovali, dali sme si zvyčajnú večeru a polomŕtvi sme zaľahli. Týžden zbehol ako voda, tachometre ukazovali najazdených 750 km a začali sme baliť. Všetky naše štvorkolky pracovali bezchybne, nenašli sme terén, ktorý by nezvládli. Počas celého preteku sme roztrhali dve manžety, jeden ventilátor sme utopili v bahne a odišlo dobíjanie na jednom stroji. Na to, že sme na desiatich štvorkolkách najazdili skoro 8000 km je to super a táto spoľahlivosť nás opäť presvedčila o spoľahlivosti Gladiátorov. Najpodstatnejšie však je, že sme prišli domov celí, zdraví a plní nezabudnuteľných zážitkov. Rumunsko je krásna zem. Krásna a divoká. Rumunskí ľudia sú milí, pohostinní a dobrosrdeční. Keď prídete do dediny tak vás vítajú, mávajú a podávajú ruky. Pripadáte si ako osloboditelia, ktorí prišli z hôr a na konci dediny opäť mieria do kopcov a hlavne keď si to cez dedinu valí desať strojov. Ten kto nezažil atmosféru EnduRoManie nevie o čom hovorím. A ten, kto v Rumunsku ešte nebol neuverí. O rok ideme zase.