Centrálna Ázia 2013 - Kyrgyzstan

Centrálna Ázia. Láka ma už niekoľko rokov viac a viac. Čítam cestopisy našich aj zahraničných cestovateľov, pozerám fotografie a videá a som rozhodnutý vyraziť.

Ako si však vychutnať nádherné scenérie vysokých priesmykov, ľudoprázdnych hôr, hlbokých roklín , ľadovcov a vodopádov? Autobusom? Nie, pretože budem odkázaný len na hlavné historické objekty na turistickej hodvábnej ceste a na priesmyky môžem zabudnúť, táto alternatíva bude dobrá v dôchodku :-)  Terénnym autom? Áno ale som limitovaný jeho priechodnosťou. Motocyklom? Určite áno, ale nevychutnám si výhľady a scenérie pretože budem mať oči na stopkách a na prednom kolese motocykla. Peškom, koňmo  alebo bicyklom? Zatiaľ nalepšia alternatíva ale treba mi 10x viac času ako mám rezervované.  Štvorkolkou? Áno! Okrem faktu, že sa predajom a servisovaním štvorkoliek zaoberám profesionálne je to jediná možnosť, ako sa relatívne rýchlo, bezpečne a pohodlne dostať všade, kam mám naplánované. Preto som posledné 2 roky hľadal možnosť ako prepraviť  štvorkolky do 6000km vzdialeného Kyrgyzstanu a to hlavne bezpečne a lacno, oslovil som neskutočné množstvo dopravcov a špedícií ale riešenie nie a nie nájsť. Nie je to vôbec jednoduché ale tento rok sa to podarilo. S obrovskou pomocou priateľa z Poľska, ktorý centrálnu Áziu navštevuje s motocyklom už niekoľko rokov a na cestovateľských fórach (napr. HUBB – Horizons Unlimited) je uznávanou personou. 

Cieľom našej expedície je vyraziť z kyrgyzského Bishkeku, cestovať v Kyrgzystane po naplánovanej trase naprieč priesmykmi, vstúpiť do Tajikistanu, prejsť krížom cez Pamír (od jazera Karakol na východe až do mesta Khorog na západe cez 300km dlhé údolie Bartang), v Khorogu si dať pauzu na servis štvorkoliek a cez Wakhanské údolie (buď po Tajickej alebo po Afgánskej strane – záleží od Afgánskych víz) prejsť naspäť k jazeru Karakol krížom cez Pamír cez rozsiahne pastviská a pritom čo najmenej využiť cestu M41 Pamir Hwy. Odtiaľ podobnou cestou naspäť do Bishkeku, akurát si v Sary Tash urobiť zachádzku do základného tábora pod štítom Lenina. Cestovať plánujeme po vedľajších šotolinových, kamenistých a prašných cestách cez hory a priesmyky, bohužiaľ niektorým asfaltovým presunom sa nevyhneme. Máme na to vyhradené 3 týždne. Vzdialenosť odhadujeme na cca 4000km. Plán je len orientačný, pretože trasu neplánujeme podrobne, necháme to na osud, ten to naplánuje za nás určite lepšie ako my sami. Štvorkolky sme poslali špedičnou firmou z Litvy a my sme 25.06.2013 leteli za nimi. Naša skupina má 6 členov - Martin, Peter, Milan, Vlado,  Matúš a Zdeno. Na dlhú expedíciu je to relatívne veľký počet, ale my sme zohratá partia ľudí, ktorá sa zocelila pri viacerých akciách, pravidelne jazdíme do Maroka, Rumunska či na všetky slovenské zrazy počas celého roka, takže sme bez obáv odleteli.

Kyrgyzstan – krajina vysokých hôr, ľadovcových riek, hlbokých roklín, zelených pastvísk a krásnych koní.

Kyrgyzstan sa nachádza v centrálnej Ázii. Povrch krajiny je prevažne hornatý s mnohými kotlinami, hory sú často zaľadnené. Nachádza sa tu mnoho jazier a bohatá riečna sieť. Kyrgyzstan je pravou krajinou pre slobodné cestovanie. Priemerná nadmorská výška je 2750 m, viac ako 40% plochy je nad 3000 m, jazero Issyk-Kul má hladinu v nadmorskej výške 1600 m. Štíty Pik Pobeda (7439 m) a Chan-Tengri (7010 m) sa dvíhajú na východe na hranici s Čínou, štít Pik Lenina (7134 m) na hranici s Tadžikistanom. Kyrgyzstan je zo všetkých krajín na svete najvzdialenejší od mora.

Po prílete do hlavného mesta Kyrgyzstanu na letisko Manas v Bishkeku sme sa ubytovali blízko centra, v novootvorenej ubytovni, ktorú nám odporúčal priateľ z Polska. Ubytovňa patrí talianovi Memovi a jeho manželke kyrgyzke Chinare a je situovaná pri ich rodinnom dome. Leteli sme tureckou nízkonakladovkou Pegasus a polovica batožiny nám nedorazila do Bishkeku, ale sa zasekla buď vo Viedni alebo v Istanbule. Super, dobrý začiatok, polovica účastníkov si musí kúpiť všetky veci. Ale kde? Bishkek je klasické moderné mesto v sovietskom štýle s mramorovými budovami a bulvármi s počtom obyvateľov blížiacim sa k jednému miliónu. Je pomerne mladé nakoľko tradícia v Kyrgyzstane sú obydlia v jurtách, kde aj väčšina obyvateľov býva. Centrum Biškeku tvorí námestie Ala-Too, kde sa konajú mnohé festivaly. Stojí tu aj vojenský pamätník, u ktorého sa každú hodinu mení stráž. Medzi námestím a budovou parlamentu sa nachádza Národné múzeum, ktoré sa zaoberá históriou Kyrgyzstanu. Na severnej strane od budovy sa týči obludná socha Lenina. Podľa môjho názoru sa Bishkek zasekol niekde v osemdesiatych rokoch a tam aj ostal. Kúsok od budovy parlamentu sa nachádza univerzita s veľkou fontánou. A nakoniec nachádzame veľký bazár Osh, ktorý je najväčším trhoviskom s tisíckami rôznych druhov tovarov. Tak veľký bazar nevidel ešte nikto z nás a kúpite tu všetko – od hrdzavej podkovy pre koňa až po luxusné auto. Tri dni čakania na štvorkolky sme teda využili na  prechádzky po meste, nakupovaním na trhovisku a blízkom okolí. Obdivujeme obrovské stavby a sochy, pekne upravené námestia a fontány v typicky ruskom, monumentálnom štýle. Na požičanom aute vyrážame na aklimatizačnú túru v národnom parku Ala-Archa. Národný park Ala-Archa je vzdialený od Biškeku asi 40 kilometrov, pri vstupe sa platí 80 somov na osobu a 250 za auto (SOM je miestna mena a za jedno euro ich dostanete 60). Stúpame vyššie a vyššie a okolo rastie veľa borievok, ktoré dali národnému parku meno ("Ala-Archa" údajne znamená v kirgizštine farebná borievka a dym jej dreva sa používa na odháňanie zlých duchov). Prvé pohľady na kirgizské hory, ktoré konkrétne tu veľmi pripomínajú naše Tatry sú úchvatné. Začalo mierne popŕchať a tak krátku prechádzku ukončíme návštevou jurty, kam údajne chodí relaxovať jeden z bývalých prezidentov.

V sobotu večer sa okolo  23.00 dozvedáme fantastickú správu – štvorkolky dorazili do colného skladu v Bishkeku a už sú aj colne odbavené! Neuveriteľná usilovnosť kirgizských colníkov v sobotu o 23:00!!! Na štvrtý deň - v nedeľu o cca 11:00 prišiel očakávaný telefonát – príďte si pre štvorkolky!  Okamžite štartujeme do colného skladu na druhej strane mesta. Na chaotickú dopravu a večné trúbenie sme si už ako tak zvykli. Jazdíme opatrne, ale napriek tomu je naša jazda Biškekom poriadne relly, keďže na cestách nie sú žiadne čiary (alebo sú, ale takmer neviditeľné) a nejaký daný počet jazdných pruhov je tu neznámy pojem. Na ceste je jednoducho toľko áut, motoriek a bicyklov vedľa seba, koľko sa ich tam zmestí. Zväčša aspoň tri v jednom smere, veď tie široké ulice treba využiť. Nám to vyhovuje, postupujeme rýchlo a do hodiny sedíme na naších štvorkolkách, ktoré transport do KG prežili bez škrabanca. Nasadíme prilby a opúšťame colný priestor. Po pol hodinovom „štrikovaní“ mierime na pumpu a ideme tankovať . Na pumpe si každý chce na štvorkolky sadať – od pumpára cez miestnych borcov na Toyotách LC V8, ktorých tu mimochodom jazdí neskutočné množstvo až po miestne devy. Ponuky na okamžitú výmenu štvorkoliek za niekoľko miestnych, síce pojazdných ale riadne hrdzavých 20ročných audín a mercedesov neprijímame a presúvame sa pre veci na ubytovňu.

Ak chcete byť niekedy stredobodom pozornosti určite sa vyberte so štvorkolkou do Kyrgyzstanu resp. všeobecne do centrálnej Ázie. Štvorkolku tu pravdepodobne ešte nikto nevidel a kolóna šiestich vzbudzovala doslova šialenstvo. Všetci si nás natáčali na mobily, kamery, fotili nás, kývali, kričali a mávali. Šoféri áut zastavujú hoci aj v križovatkách, trúbia, blikajú svetlami. Predavačky vybiehajú z predajní, policajti nevedia čo robiť, niektorí zdravia, iní salutujú a všetci mávajú ostošesť. Takáto výnimočná pozornosť teší každého z nás, ale neprišli sme tu kvôli tomu. Sme tu kvôli prekrásnej prírode a preto hneď poobede padáme z miliónového Bishkeku na východ smer  Tian- Shan a  jazero Issyk-Kul, čo v preklade znamená Teplé jazero. Vzdialenosť cca 300 km na juh jazera prekonávame bohužiaľ po asfalte, inej cesty niet. V noci  sa ubytujeme  v miestnom guest house veľmi, naozaj veľmi úbohej kvality - ale nemusíme po tme stavať stany. Ráno vyskúšame teplotu jazera a jeho názov Teplé jazero nekorešponduje s jeho aktuálnou teplotou. Jazero vyzerá z brehu ako more, nečudo, však je to druhé najväčšie horské jazero na svete. Je obklopené vysokými a zasneženými štítmi pohoria Tian-Shan v Issykkulskej kotline a má rozlohu 6236 km ². Je dlhé 178 km a široké až 60 km. Maximálna hĺbka dosahuje 668 m. Jazero leží v nadmorskej výške 1608 m a je obľúbeným letoviskom kyrgyzov.

Ráno po zhruba hodinke jazdy na východ od jazera nachádzame odbočku z hlavnej cesty pred osadou Tosor a pokračujeme po nádhernej šotoline do priesmyku Tosor pass, ktorý sa týči do výšky 3980 mnm. Konečne terén, adrenalín, výhľady! Náš prvý priesmyk v KG, prvý ľadovec a prvý sneh. Nadmorskú výšku 4000m je cítiť, vzduch je redší a dýchame rýchlejšie, preto sa extra dlho nezdržiavame a po fotení pokračujeme ďalej až do mestečka Naryn. Naryn je dôležitým obchodným centrom vzhľadom k blízkosti k hranici s Čínou (168 km), počet jeho obyvateľov je približne 40 tisíc. Turizmus je v oblasti rozvinutý, pretože 70% z danej oblasti je hornatá. Horské priesmyky a rieky, hlboké tiesňavy, ľadovce a večný sneh, nádherné jazerá a vodopády, rovnako ako raftingová rieka Naryn sú miesta, ktoré turistov lákajú. Naryn je východiskovým bodom pre mnoho turistických trás ktoré vedú cez pohorie Tian-Shan. Okrem toho tu ľudia začali chodiť na lov horských kôz a horských oviec  Marco Polo. My do mesta prichádzame večer a bez problémov  sa ubytujeme v jurtách v centre mesta. Na večeru si dáme baraní šašlík – nič iné v ponuke nie je a teplé pivo. V areáli sa nachádzajú sprchy tak neváhame a využívame príležitosť na očistu a ideme spať. Jurty sú jednoduché, nachádzajú sa v nich len postele ale spíme dobre. Ráno popri raňajkách kontrolujeme vizuálne štvorkolky, dovolíme domácim sadnuť na stroje a keď si nás nemecky hovoriaci  turisti z autobusu vyfotia vyrážame ďalej. Denný režim sme si nastavili počas celej expedície následovne: vstávame na budík o 7:00 miestneho času (posun oproti SR je 6 hodín), následuje hygiena a raňajky a najneskôr o  8:00-9:00 vyrážame. Jazdíme až do súmraku a vtedy rozhodujeme či spíme v stane, alebo niekde v hoteli alebo u domácich. Cez deň sa jedením nezdržujeme, zastavujeme len na tankovanie, toaletu a samozrejme na fotenie. Priebežne dopĺňame tekutiny a zjeme energetickú tyčinku. Tento režim sa nám darí dodržiavať počas celej expedície a vďaka tomu napredujeme pomerne rýchlo s dennými priemermi okolo 300km za deň. Pritom dennodenne stúpame a klesáme v priesmykoch po šotolinových a kamenistých cestách.  Na tretí deň sa presúvame z Narynu po úplne novej asfaltovej ceste smerom k Tian-Shanu a hranici s Čínou a po asi jednej hodinke odbáčame pozdĺž rieky Tian-Shan do údolia. Zhruba po 15 km krásnej šotoliny, ktorá vedie okolo nespočetných stád kôz, oviec a koní prichádzame do Tash-Rabat.

Tash-Rabat bol postavený v 15. storočí na starej obchodnej ceste zo Strednej Ázie do Číny a bol miestom odpočinku pre obchodníkov, veľvyslancov, cestujúcich a iných pútnikov. Jedná sa o starostlivo obnovenú kamennú budovu, kde bol kedysi umiestnený hostinec na Veľkej hodvábnej ceste. Je to najväčšia stavba postavená z kameňa zo strednej ázijskej architektúry tejto doby. Turizmus je turizmus a tak platíme vstupné a objekt si prezrieme. Matúš chcel foto aj z kopca oproti a tak prechádzame cez potok Tian-Shan, Matúšovi sa podarí v potoku hodiť štvorkolku na bok, takže sme obaja od pol pása dole mokrí. Nevadí - prezliekame a pokračujeme ďalej. Pripájame sa k ostatným členom, ktorí riešia jeden defekt a vraciame sa na hlavnú cestu. Po doline rieky Kara-Suu pokračujeme na juh aby sme sa mohli pri osade Ak-bejit zvrtnúť na sever smerom osada Baetovo do ktorej sa dostávame z doliny Kara-Bulak cez dva úžasné priesmyky: Kulak-Asuu (3390m) a Beurailu (3262m). Oba sú vysoké horské priesmyky, ktoré sa nachádzajú v provincii Narynská. Najnižší bod medzi nimi je 2800 m nad morom. Z vrcholu priesmyku Beurailu je dobrý výhľad na údolie rieky Naryn. Scenériu dopĺňajú obrovské skaly a pohoria, ktoré žiaria červenou farbou zapadajúceho slnka. Podvečer dorazíme do osady Ak-Tal a prvý krát tankujeme 80 oktanový benzín z vedra. Po natankovaní prekročíme rieku Naryn a odchádzame smer jazero Son-Kul, kde plánujeme spať. Cestou nás čaká ešte jeden priesmyk: Moldo-Ashuu pass v nadmorskej výške 3243m - doteraz ten najkrajší. Veľmi nám pripomína Transfagaras v RO zo severnej strany - akurát tu chýba asfalt - kľukaté úzke šotolinové vracáky bez akýchkoľvek zvodidiel alebo výbehových zón vyzerajú pri západe slnka naozaj fantasticky. Cestou fotíme a zastavuje sa pri nás horská polícia - samozrejme že si chcú na štvorkolky sadnúť a odfotiť sa. Na vrchole priesmyku stretáme slovenského bicyklistu Rudolfa, ktorý ide opačným smerom - od jazera a je na polročnej ceste do Číny, pokecáme, dáme mu nejaké jedlo a pivo a lúčime sa. On chce prespať pod priesmykom. Netušíme, že sa ešte stretneme. Tesne pred západom slnka prichádzame k jazeru Son-Kul, navštívime na jeho západnom brehu veľkú rodinu nomádov-pastierov, ktorí akurát zaháňaju stádo a zarežú barana a hľadáme ubytovanie, nakoľko v tejto nadmorskej výške je riadna kosa.

Ubytovanie nájdeme na východnej strane jazera Son-Kul v jednej z mnohých pastierských rodín. Sú to nomádi a sú to milí, jednoduchí  ľudia. Takýchto pastierskych rodín v Kyrgyzstane stretávame pomerne veľa, je to tradičný spôsob života, pasú ovce, kozy, kravy, jaky alebo kone. Okamžite nám pripravia jednu jurtu a my padáme od únavy do ríše snov. Je zima, ráno okolo nuly. Jazero totiž leží v nadmorskej výške 3016 metrov a má rozlohu asi 270 km2. Maximálna dĺžka je 29 km, šírka asi 18 km.  Je to druhé najväčšie jazero po jazere Issyk-Kul a najväčšie sladkovodné jazero v Kirgizsku. Je obklopené rozsiahlymi pastviskami ktoré sú na obzore lemované vysokými zasneženými štítmi Tian-Shanu. U nás sa začína prejavovať výškova nemoc. Totiž na rozdiel od cyklistov a peších cestovateľov napredujeme rýchlo a vysoko, nestíhame sa aklimatizovať. Nechutí nám jesť a bolí hlava. Avšak netrvá to dlho, prvé dni pomáha zásoba slivovice aj keď to samozrejme v týchto výškach nepreháňame - za pár dní je všetko OK a oveľa vyššie priesmyky nám už nebudú robiť problémy. Ráno sa presunieme na východnú stranu jazera kde sa nachádza priesmyk  Терскей-Торпок (3133 м), niekde ho označujú aj "32 попугая" – jedná sa o nádherné šotolinové serpentíny cez ktoré sa dá dostať do doliny rieky Son-Kul, my sa však zvrtneme a vraciame sa do osady Ak-Tal. Cestou cez priesmyk Moldo-Asuu, pod ktorým spal bicyklista Rudolf. Tu pod priesmykom ho nešťastného nachádzame s roztrhaným plášťom, bohužiaľ  jeho posledným. Najbližšia možnosť kúpy plášťa je v osade Kazarman vzdialenej cca 120km. Podľa jeho slov mu to bude trvať cca 4 dni stopom so všetkou tou bagážou a bikom a tak keďže tam mierime aj my nakladáme Ruda, bicykel a všetku bagáž na štvorkolky a ideme ďalej. V osade Ak-Tal dotankujeme „vedrovicu“  prekračujeme rieku Naryn a mierime po šotolinách ku mestečku Kazarman. Prekonávame pekný a dlhý priesmyk Kara-Koo (2620m), na vrchole priesmyku stojíme a nevieme sa vynadívať nad výhľadmi, ktoré fotíme a kamerujeme. Obedujeme a tankujeme v Kazarmane, kde Rudo v miestom zmiešanom obchode (iné tu ani nie sú) nachádza medzi uhorkami a pivom zapadnutú pneumatiku, ale berieme ho ešte so sebou za mesto  cca 40km pod priesmyk Kugart pass, kde bivakujeme, pretože za vidna by sme priesmyk neprešli a spať hore nechceme. Brodíme rieku a stany rozkladáme na lúke plnej marišky, ktorá tu na divoko rastie všade. Spalo sa nám výborne :-).

Ráno brodíme rieku a pokračujeme na priesmyk. Je nádherný, dlhý, úžasný. Chvála bohu že sme ho nešli večer, prišli by sme o úžasné divadlo. Kugart pass vo svojej výške 3036m nepatrí medzi najvyššie na našej ceste ale určite medzi najkrajšie. Nazvali sme ho Orlí priesmyk. Na vrchole priesmyku je veľká socha orla a nad údolím lietalo niekoľko obrovských orlov, pri klesaní do doliny lietali aj nad nami a rozpätie ich krídel bol väčší ako šírka naších strojov. Úžasné divadlo a zážitok. V dolinach pasúce sa kone, hore krásne výhľady na ľadovce a zasnežené vrcholy. Schádzame do doliny do dedinky Dmitrijevka. Ruda nechávame na vrchole priesmyku. My po šotolinkách prichádzame do mesta Jalal-abad, ktoré sa nachádza na hranici s Uzbekistanom, tankujeme za mestom v dedinke kde aj stojíme na pauzu a dáme si melón, ktorý v horúčavach 38-40 stupňov príjemne osvieži. Čaká nás ešte 60 asfaltových, nudných a horúcich kilometrov do mesta Oš. Mesto Osh (Oš) je druhé najväčšie mesto Kirgizska (273.000 obyvateľov). Leží vo Ferganskej kotline len malý kúsok od uzbeckých hraníc. To je jedným z dôvodov, prečo nemalú časť tunajších obyvateľov tvoria Uzbeci typickí svojou pokrývkou hlavy "tyubeteyka", ale napríklad aj Tadžici. Mesto je obklopené nížinami Ferganskej, avšak do najbližších hôr je to len cca hodina autom. Mesto je pomerne rozľahlé a plné zelene. V samotnom Oshi tých zaujímavostí nie je až toľko - spomeniem Šalamúnovu horu s múzeom, parky, niekoľko zaujímavých stavieb a predovšetkým miestny trh, ktorý je jedným z najväčších v tejto oblasti a to je všetko. Na „umývačke“ áut (hadica s wapkou vedľa pumpy) umývame štvorkolky od prachu a ubytujeme sa v hoteli blízko centra. Dáme sprchu a ideme do mesta na slávny ošský bazar a na večeru. Zrazu telefón – volá Rudo. Kde ste? pýta sa. Večeriame v meste Oš. OK, prídem o chvíľu za Vami, práve som dorazil do Ošu. Skoro sme odpadli. Ako mohol tak rýchlo na biku doraziť až do Ošu? Odpoveď prišla o chvíľu aj s Rudom – zobral som si z Jalalabadu maršrutku. Maršrutka je miestny dopravný prostriedok, väčšinou staré 9-miestne dodávky, ktoré fungujú podobne ako u nás MHD s tým rozdielom, že maršrutka štartuje až keď je vyťažená a plná do posledného miesta. Dáme si teda s Rudom na terase hotela niekoľko chladených pív a keď o 22:00 vypnú elektrinu (je to bežné kvôli úsporám energie) ideme aj my do depa. Spíme ako v bavlnke aj napriek mravcom, ktorých máme plné izby.

Ráno dohryzení vstávame, v miestnom obchode dokupujeme potraviny na ďalšie dni a vyrážame smer Sary Tash, posledná osada pred Tajikistanom. Cestou prechádzame cez 2 priesmyky, ten druhý – Taldyk pass je úchvatný, síce asfaltový ale veľmi podobný naším európskym Stelvio resp. Transfagaras, šplhá sa do výšky 3615 m a na vrchole pri fotení nás chytila strašná veterná smršť, všade lietali kamienky, stihli sme urobiť zopár foto  a rýchlo preč. Sary Tash, alebo aj brána do Pamíru nás privítalo nádhernou panorámou pohoria Pamír. Sary Tash je aj križovatkou ciest, doľava by sme sa dostali na hraničný prechod s Čínou – hranica Irkeštam (tu má namierené náš cyklista Rudo), doprava by sme sa dostali do základného tábora druhého najvyššieho štítu Pamíru – Štítu Abú Alí ibn Síná (po starom Leninov štít  7 134m), ale ten máme naplánovaný cestou späť, takže si to zamierime rovno – na hraničný prechod Kyzyl-Art s Tajikistanom. Predtým si ešte natankujeme na jedinej čerpačke, ktorá už niečo zažila, pretože je hrdzavá a v dezolátnom stave a máme veľkú dilemu či tankovať alebo nie. Inú možnosť však nemáme a so slovami „bude horšie“ tankujeme 80 oktánový benzín. Radíme H a po povinnej vojenskej kontrole padáme z osady smer Pamír. Pamír je rozsiahla horská sústava v Tadžikistane, Číne a Afganistane. Spája horstvá Hindúkuš, Karakoram, Kchun-lun a Tian-Shan. Rozloha je asi 120 000 km², dĺžka 500 km, šírka do 400 km.

Pokračujeme rovno na hranice s Tajikistanom, ale to už je ďalší článok.