Centrálna Ázia 2013 - Tajikistan

Tajikistan je pravdepodobne najchudobnejšou krajinou bývalého Sovietskeho zväzu a vyhliadky do budúcnosti nemá ružové. Spôsobila to hlavne občianska vojna, ktorá vypukla v roku 1992 a hoci bola po piatich rokoch oficiálne ukončená, následky trvajú dodnes. Zem je zmietaná veľkou chudobou. Tajikistan to nikdy nemal ľahké. Občianska vojna ho zdecimovala tak, že klesol medzi tridsať najchudobnejších krajín sveta s minimálnou mzdou 4 doláre na deň. Ročný rozpočet republiky je menší než rozpočet priemerného hollywoodskeho filmu, a to navyše polovica príjmov pochádza od Tadžikov pracujúcich v Rusku. Stalin ich obral o Samarkand a Bucharu, najkrajšie mestá na Hodvábnej ceste, kde dodnes žije početná tadžická menšina. Priemysel stojí na jedinej hlinikárni a krajina aj podľa názoru miestnych má celosvetový primát v korupcii. Tragédiou sú aj tadžické hranice, tie sú obklopené nie práve pozitívne naladenými susedmi. Ľuďom zostávajú viac menej len dve možnosti. Odchod za prácou do Ruska alebo obchod s drogami. Tie sa tu pašujú od južného suseda – Afganistanu, ktorý je najväčším producentom hašišu a heroínu na svete a s ním má Tajikistan najdlhšiu hranicu.

V prvej časti nášho putovania centrálnou Áziou sme precestovali krížom celý Kyrgyzstan a dostali sme sa do mesta Sary-Tash, ktoré je posledné pred hranicou Kyrgyzstanu s Tajikistanom. Tá sa nachádza v priesmyku Kyzyl-Art v nadmorskej výške 4280 m. Kyrgyzská colnica je pod priesmykom, je pekná, murovaná. Čakáme na pečiatku ktorú museli  kto vie odkiaľ doviezť, čas zabíjame debatou s colníkmi. Napriek prísnemu zákazu fotenia na colnici sadá colník na štvorkolku a fotíme :-). Colnicu opúšťame po hodinke a šplháme hore do priesmyku, kde sa nachádza Tajikistánska colnica.  Priesmyk je nádherný, celý zafarbený na červeno. Na vrchole sa fotíme pri soche a vstupujeme na colnicu. Chudobu krajiny ukazuje už colnica – 2 unimobunky z ktorých sa valí štipľavý dym z klasického paliva – usušených výkalov, zopár murovaných budov, nedokončených a polorozpadnutých. Formality vybavíme pomaly, pretože akýkoľvek rýchly pohyb v tejto výške znamená zrýchlené dýchanie, ale colníci sú milí a ochotní, vybavovanie vstupných dokumentov prebieha bez najmenších problémov. Na colnici stojí aj Mitsubishi pajero s poľským EČ, v ňom cestujú dve ženy – matka s dcérou, sú už 4 mesiace na cestách po strednej Ázii. Vstupujeme do Tajikistanu a GBAO (Gornyj badachšan), čo je autonómna oblasť Tajikistanu, povolenie sme už mali spolu s tajickými vízami z Viedne.

Čína a Tien-Shan

Schádzame z priesmyku a pokračujeme k jazeru Karakol, ktoré vypĺňa obrovskú dieru po dopadnutom meteorite spred miliónov rokov. Cestou stojíme a pozorujeme stádo jakov, ktoré vidíme prvý krát v živote. Až k jazeru niekoľko desiatok kilometrov ideme vedľa čínskej hranici, ktorá je tvorená z drevených stĺpov a ostnatého drôtu po polorozpadnutej asfaltovej ceste s názvom M41Pamir highway. Matúš ako výrobca pletív a drôtov okamžite vypočítal, koľko pletiva tu je a že by sa jednalo o jeho celoživotnú zákazku na dodávku takého množstva ostnatého drôtu. Za týmto plotom vidieť majestátne štíty pohoria Tien-Shan, ktoré patria do obrovskej horskej sústavy dlhej 2 500 km nachádzajúcej sa v Strednej Ázii. Jej najvyšší vrch je Štít víťazstva (Džengiš Čokusu resp. Pik Pobedy 7 439 m n. m.) na hraniciach Kirgizska a Číny. Tien-Shan (Tchien-šan), v doslovnom preklade Nebeské hory sa v tomto roku (2013) zapísali do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Pamírska dialnica, teda cesta s označením M41Pamir Highway bola vybudovaná v 30-tych rokoch minulého storočia sovietmi aby uľahčila zásobovanie vojenských posádok a prevozu vojska do navzdialenejších častí Sovietskej ríše. Nedajte sa zmýliť názvom Pamir highway – Pamírska dialnica. S dialnicou nemá spoločné absolútne nič, jedná sa o asfaltovú, brutálne zvlnenú a polorozsypanú cestu, po ktorej ísť rýchlosťou vyššou ako 40 km/h je čistá samovražda. Premávka na nej je skoro nulová, zopár čínskych kamiónov vezúcich tovar do Dušanbe a sem tam miestny vrak pastierov. Pre cudzincov bola uzavretá do 90-tych rokov a vedie vo väčšej časti neustále nad 3000mnm a najvyšší  priesmyk na tejto „dialnici“ je vo výške 4655mnm (Ak-Baital pass), tento priesmyk je zároveň druhý najvyššie položený priesmyk na svete. Ten však máme na pláne až cestou späť. Po pamírskej dialnici dorazíme k jazeru Karakol za súmraku a nádherne modrá, tyrkysová voda jazera s pozadím vysokých zasnežených pamírskych štítov na nás zanecháva silný dojem.

Ubytujeme sa v miestnom quest house, kde nám domáci uvolnia jedinú izbu ktorú majú a spia aj s deťmi v kuchyni 2x2m. Večer narýchlo niečo zhltneme a padáme do spacákov, spíme na zemi na koberci v spacákoch všetci vedľa seba ako zabití. Nevadí ani chrápanie a ani "vôňa" vykurovacieho paliva, ktoré je ako inak - z usušených výkalov dobytka. Začíname si zvykať, hlavne že je teplo. Ráno nám domáci upiekli čerstvý chlieb, ku ktorému nám ponúkli asi storočný slivkový kompót a teplý čaj. Vďaka aj za to. Na toaletu v Ázii sme si už zvykli – klasická diera v podlahe a voda na následné umytie nôh – no táto kadibudka rozmerov 1m2 dostala aj nás – mala až dve diery v zhnitej podlahe, len som čakal kedy to rupne a ostane jedna veľká diera. Našťastie neruplo a tak klasicky okolo 9.00 vyrážame na cestu.

Niekoľko kilometrov pokračujeme smerom na juh okolo jazera Karakul. Karakul je bezodtokové meteoritické jazero v severnej časti Pamíru, v oblasti Horný Badachšán v Tadžikistane. Má rozlohu 380 km ². Je 33 km dlhé a čiastočne napĺňa kráter s priemerom 52 km. V západnej časti je hlboké maximálne 236 m a vo východnej časti 22,5 m. Jazero je slané a preto na brehu môžete vidieť poprašok soli. Leží v nadmorskej výške 3914 m. Vzniklo asi pred 5 miliónmi rokov po dopade meteoritu. Jazero obklopujú vysoké štíty horstva Pamír. Na severozápadne od jazera sa nachádzajú štíty Pik Lenina a Pik Komunizmu, ktoré sa týčia do výšky viac ako 7000 metrov.  Základný tábor pod štítom Pik Lenina (7134 m.n.m.) navštívime aj my, máme to naplánované cestou späť. Okolo jazera ideme opatrne, pretože hľadáme odbočku na prašnú, šotolinovú cestu do údolia Bartang, ktoré križuje celý Pamír z východu na západ. Cestou zbadáme zvalené stĺpy a dieru v ostnatom drôte na čínskej hranici a tak využívame príležitosť a ilegálne vstupujeme na čínske územie, dlho sa však nezdržíme, strach nám nedovolí pretože obava, že v niektorej strážnej veži zašteká kalašnikov je veľká. Urobíme zopár foto a pokračujeme ďalej na juh. Pred osadou Muzgal nachádzame hľadanú odbočku a vyrážame po nádhernej šotolinke v ústrety Pamíru.

Cesta vedie popri rieke Murghab. Cesta sa vinie údolím rieky Murghab okolo vysokých pamírskych štítov, občas rieku prekračujeme po drevených visiacich mostíkoch. Sem tam nachádzame polorozpadnuté ale stále obývané obydlia pastierov. Rieka sa rozširuje a cesta zrazu po zhruba 80km skončí. V jednom riečišti nevieme nájsť výjazd. Okolo sú samé vysoké štíty, tadiaľ cesta nevedie. Rozdelíme sa a hľadáme výjazd z riečištia a šotolinovú cestu, ktorá zrazu skončila. Stalo sa to, na čo nás upozorňoval aj priateľ poliak, "v mape cestu máš, v skutočnosti však nebude". Rieky menia svoj tvar a cesty zanikajú a vznikajú. Sme nahratí – napadlo nás, je podvečer a môžeme ísť naspäť. Ale chýba nám ešte jeden člen výpravy – Matúš. Po polhodine prichádza a hľa – nie sám! „Veziem si osobného navigátora!“ Chlapa čierneho ako uhoľ v polorozpadnutých handrách našiel v skalách, kde žije aj s rodinou. Privítal ho nožom v jednej a bakuľou v druhej ruke, ale Matúš sa nezľakol, hneď mu vyložil vodu a jedlo a začala debata. Z nej vysvitlo, že chlapík pozná cestu ako obíjsť riečištie a navedie nás na cestu pomedzi štíty a kopce, ktorých sú tu stovky ku priesmyku, ktorým sa dostaneme do druhej časti doliny, ku rieke Bartang. Treba ísť cca 30 km naspäť a tam nájdeme odbočku. Odtiaľ je to na priesmyk cca 10km pomedzi kopce.On nás tam dovedie aby sme nezablúdili. Za niečo málo peňazí a jedla. OK. Naozaj sme ho 30 km viezli so sebou až sme sa dostali pod kamenný priesmyk, odkiaľ sa už nedalo zablúdiť. Navigátor chcel ísť s nami ďalej ale už sme ho vyložili. „Choď už domov, máš to ďaleko“ – hovoríme mu. To je jedno kedy prídem domov, dnes to nebude – odpovedal. Hold, čas tam plynie inak ako u nás. Dali sme mu teda ešte jedlo, vodu a aj pivo, Matúš mu dal 5 EUR a chlapík ďakoval a klaňal sa. Rozlúčili sme sa a vyrazili na priesmyk. Bol kamenistý, úzky a dosť nebezpečný.

Cez neho sme sa dostali do riečištia rieky Bartang, ktoré bolo v týchto miestach široké niekoľko stoviek metrov. Cez neho sme museli traverzovať na druhú stranu, kde sa pod kopcami vinula vyjazdená šotolinovo kamienková cesta. Bol to najhorší úsek cesty, štvorkolky v riečišti na veľkých kameňoch dostali riadne zabrať. Z jednej štvorkolky odpadlo rezervné koleso, prichytené na zadnom ochrannom ráme, podarilo sa nám držiak vyrovnať behom pár minút. Večer rozkladáme stany na brehu divokej rieky Bartang vedľa hŕby kamenia, ktoré si tu nanosil miestny chlapík a „staval“ si dom. Teda staval – ukladal kamene na seba a lepil ich kto vie čím, asi blatom. Kým postaví dom žije aj so ženou v malom stane vedľa „stavby“, ten stan je určite ešte dedičstvo po ruských vojakoch. Ráno balíme skoro a pokračujeme ďalej v doline popri rieke Bartang, cesta sa niekedy vinie vysoko nad riekou zasekaná v skalách, niekedy na jej úrovni až rieka cestu zaplavuje, počas celého dňa nestretnete ani živáčka a zrazu dvaja cyklisti – Novozélanďania, ktorí sú na cestách po tajikistane už pár mesiacov. Dva dni jazdy 300km kamenným údolím dá zabrať strojom aj ľuďom, ale tie výhľady na rieku a dolinu stoja za to. V poobedňajších hodinách prichádza problém. Prišli sme k mostu na rieke, ktorý bol zbúraný, resp. strhnutý riekou. Vedľa robotníci stavali nový, ktorý ešte nebol funkčný.

Mosty v TJ sú rovnaké, majú kamenné základy, sú drevené, závesné bez pilierov, základom sú priečne uložené trámy, hranoly a na nich sú klincami pribité foršty. Tento síce mal namontované trámy ale dosky a foršty ešte nie. Podľa robotníkov to bude hotové o 3-4 dni. Super. Vedľa bol závesný mostík pre peších a jedna závesná klietka na prevoz materiálu na druhú stranu. Máme 3 možnosti: 1) otočíme sa a pôjdeme 2 dni naspäť k jazeru Karakul, 2) počkáme 3 dni na dokončenie mosta alebo 3) presvedčíme robotníkov aby nám dovolili položiť zopár dosák na trámy pozdĺžne len na šírku kolies aby sme mohli prejsť so štvorkolkami na druhú stranu. 3-tia možnosť je správna a tak vyťahujeme posledné zbytky koňaku pri ktorom sa lepšie vyjednáva. Chlapi pochopili, chytili sa dosák a za poobedie sme mali všetky štvorkolky na druhej strane. V podvečerných hodinách sa šotolinovo kamenistá cesta končí a vystrieda ju polorozpadnutý asfalt najhoršej kvality akú si dokážete predstaviť. Zastali sme a tu počujem vetu, o ktorej som si myslel, že ju z úst mojích spolucestovateľov a priateľov nikdy v živote nezačujem: „Konečne asfalt!!“ Nedá mi inak, ako s nimi súhlasiť. Neskutočne dlhé, kamenisté, ťažké a zároveň nádherné údolie končí, prešli sme krížom cez celý Pamír z východu na západ. A čo je vlastne ten Pamír? Pamír je tretie najvyššie pohorie sveta. Od neho smerujú na juh Hindukúš a Karákoram, na juhovýchod Kchun-Lun a na sever Altaj, ktorého pokračovaním je Tian-Shan. Na Pamíre sa však nezbiehajú len veľhorské pásma, ale aj hranice štátov. Stretávajú sa tu hranice Tadžikistanu, Afghanistanu a Číny. Pamír s celkovou rozlohou 80 000 km2 sa nachádza prevažne na území Tadžikistanu. Pre svoju dĺžku 500 km, šírku 400 km a obrovskú priemernú nadmorskú výšku 4 000 m.n.m., ktorá je najväčšia na svete, dostalo pohorie priliehavý názov „Strecha Sveta". Značné je aj zaľadnenie pohoria, veď 10 percent jeho plochy zaberajú ľadovce. Nachádza sa tu jeden z najdlhších ľadovcov na svete - Fedčenkov s dĺžkou 71 km a plochou skoro 1 000 km2.

KHOROG
V meste, ktoré je druhé najväčšie v Tajikistane máme naplánovanú dvojdňovú zastávku. Sme približne v polovici tripu. Na tachometroch máme vyše 2000 km a je čas na servis štvorkoliek, vyčistenie palivových čerpadiel, výmenu olejov a filtrov. Aj nám dvojdňový oddych padne dobre, ubytujeme sa v Pamir Logue, doprajeme si chutnú stravu v reštaurácii aj osviežujúcu vodu v kúpelni (aj keď sprcha na prvý pohľad nevyzerá lákavo :-) Keďže naším cieľom je prejazd Whakanským koridorom žiadame v Khorogu o víza do Afghanistanu ale vzdávame to, nakoľko cena na 1 osobu so štvorkolkou vyletí na vyše 300 USD. Whakanský koridor prejdeme aj tak - ale po Tadžickej strane.

Wakhanský koridor – ešte na Slovensku plánujeme návštevu Afghanistanu a to prejazd relatívne bezpečnou oblasťou - Wakhanským koridorom. Tento koridor je je úzky pás zeme na severovýchode Afganistanu, vklinený medzi Tadžikistanom a Pakistanom a v bezprostrednej blízkosti  Číny. Vypúšťame teda prejazd afghánskym územím a do Wakhanu sa vydáme po tajicko-afgánskej hranici. Po dvojdňovom oddychu opúšťame Khorog a smerujeme na východ krajiny. Tadžická časť údolia Wakhan ponúka  množstvo pevností z čias Hodvábnej cesty, ruín zoroastrických chrámov a úchvatné výhľadmi na pohorie Hindukúš, ktoré je od nás čoby kameňom dohodil.  Cesta vedie kaňonom rieky Pyandzh, ktorá tvorí prírodnú hranicu s Afganistanom. Hranica je strážená ruskou posádkou, ktorá ju po celej dĺžke monitoruje. Tadžikistan je hlavnou tranzitnou krajinou pašovania drog z Afganistanu. Aj my absolvujeme niekoľko kontrol. Prvý deň po odchode z Khorogu máme naplánovanú trasu po hranici až k zrúcanine pevnosti Jancun v blízkosti ktorej sa nachádzajú teplé pramene Bibi Fatima. Cesta je to zaujímavá, zvlnená ako užovka, krúti sa a kopíruje breh rieky Pyandzh. Ponúka nádherné výhľady ponad rieku na Wakhanský koridor. Cestou meníme jeden roztrhutý variátorový remeň a za súmraku dorazíme do Bibi Fatima. Ubytujeme sa, ale pramene už sú zatvorené. Objednáme si večeru a vytiahneme osvedčený vyjednávací prostriedok - 5 hviezdičkový tajický koňak Černyj List. Opäť nesklamal a o hodinku nám správkyňa otvorí vstup do horúcich, liečivých prameňov. Pramene vyvierajú v skalách a celé kúpele sú umiestnené v tomto prírodnom prostredí, horúca voda v spojení s výhľadom na nočnú oblohu sú fantastický zážitok pre telo aj dušu. Po polhodinke nás už správkyňa vyháňa von, je nebezpečné byť tam dlhšie ako pol hodinu, zaplatíme a pred spaním si ešte vychutnávame ticho a úžasné nočné výhľady na Wakhanský koridor a majestátny Hindúkuš v Pakistane. Hindúkuš je horská sústava v Strednej Ázii v Afganistane, Pakistane a s časti v Indii. Je dlhá 800 km, najvyšší vrch je Tirič Mír (7 708 m .n. m.). Je to štvrté najvyššie horstvo na svete. Vo Wakhanskom koridore sa Hindúkuš dotýka severnejšie ležiaceho Pamíru (za riekou Pjandž), juhovýchodným smerom odtiaľ pokračuje pohorie Karakoram.

Ráno pokračujeme na východ, plánujeme dôjsť na najvýchodnejšiu časť Tajikistanu na koniec Wakhanského koridoru do oblasti, kde sa stretávajú hranice Tajikistanu, Afghanistanu, Číny a hranica Pakistanu je na dohľad. Pokračujeme teda stále na východ a okolo obeda sa lúčime s pohorím Hindukúš, pretože sa stáčame na severo-východ. Pokračujeme ďalej, na kúsok cesty využijeme aj pamírsku dialnicu, kým z nej nenájdeme cestu na juh k nášmu cieľu. Po Pamíre jazdíme miestami aj 100km/h, Pamír je v podstate rovina s mnohými a mnohými kopcami, v ktorých sa stratiť nie je absolútne žiaden problém. Akurát tá rovina sa nachádza v nadmorskej výške cca 4000m.n.m., a tie kopce okolo majú výšku do 7000m.n.m. Nám to už ani tak neprišlo, boli sme aklimatizovaný, ale aj napriek tomu nás čakala najhoršia noc celej expedície. Totiž tesne pred naším cieľom v tej najjužnejšej a zároveň najvýchodnejšej diere Tajikistanu nás zastavila snehová búrka, padlo rozhodnutie že sa otáčame na sever a pokračujeme smerom naspäť smer Kyrgyzstan. Noc nás zastihla vo výške 4200 m.n.m. a aj napriek dostatočnej aklimatizácii to bola najhoršia noc počas celej expedície. Bola zima, teplota klesla pod nulu, riedky vzduch, bolesti hlavy. Ráno sme rýchlo pobalili a pokračovali sme na sever. Okolo obeda sme sa napojili na pamírsku dialnicu v miestach kde sme ju včera opúšťali a poobede sme dorazili do mesta Murghab. No "mesta" ako "mesta". Po zlej noci ešte horšie mesto. Ťažko si predstaviť väčšiu pustatinu než je práve Murghab, umelé "mesto" na konci sveta pôvodne vybudované ako nocľaháreň robotníkov pri stavbe cesty M41 Pamir HWY. Je to tretie najväčšie mesto v Tajikistane ale vôbec na to nevyzerá. Zastavili sme sa tu natankovať, najesť, vybavili sme akési "nutné" papiere, ktoré sme potrebovali k opusteniu krajiny a rýchlo sme toto deprimujúce miesto opustili. Lepšie sa nám bude spať 100km ďalej, pri jazere Karakul aj napriek nadmorskej výške cca 4000 m.n.m. Počas týchto 100km nás ale čakal prejazd najvyšším priesmykom na našej ceste a to priesmykom AK-BAITAL, ktorý sa nachádza vo výške 4655 m.n.m. a je druhým najvyšším priesmykom na svete prejazdným po ceste (prvý je KARAKORAM pass hneď neďaleko, na hranici Číny a Pakistanu). Štvorkolky si s týmto passom poradili bez problémov, výraznejší pokles výkonu sme nepostrehli. Urobili sme pár fotiek a večer sme dorazili k nášmu známemu pri jazere Karakul, ktorý nás s radosťou opäť ubytoval. Zakúril do pece a túto noc sme spali ako bábätká.

Ráno sme vyrazili skôr aby sa nám podarilo dôjsť až do mesta Oš v Kyrgyzstane ale hneď za hranicou sme mali naplánovanú odbočku doľava a vybrali sme sa navštíviť základný tábor pod štítom PIK LENINA (7134 m.n.m.). Ten sme po troche blúdenia našli, bolo tam zopár turistov a stanov ale inak nič moc. Pohľad na zasnežené štíty Pamíru je však úchvatný a zanechal hlboký dojem. Večer sme dorazili do mesta Oš, v ktorom sme ostali dva dni, keďže sme mali časovú rezervu. Ubytovali sme sa v čínskej štvri v čínskom hoteli, dali sme si vyprať veci a trochu sme pochodili slávny Ošský bazár. Žiadnu tržnicu podobnej veľkosti sme v živote nevideli, tovarov od výmyslu sveta a verím, že keby sme chodili celé dva dni po bazáre neprešli by sme ho celý. My sme však mrkli aj do mesta.

Ďalej to už išlo rýchlo. Počas ďalších troch dní sme bezpečne a včas prišli do Bishkeku (podobnou cestou, akou sme išli Bishkek-Son-Kul-Naryn-Oš). Cestou sme roztrhli ešte dva variátorové remene. Štvorkolky sme pripravili na transport a odovzdali Nemovi. Náš priateľ poliak, ktorý zabezpečoval transport sa ešte túlal na motorke po Číne tak sme pobalili veci a 20.07. sme sadli na lietadlo smer Istanbul a Viedeň. Štvorkolky nám dorazili domov zhruba o mesiac v nepoškodenom stave. Čo dodať na záver?

Veľké poďakovanie patrí "duchovnému otcovi" tejto výpravy, majiteľovi spoločnosti ŠTVORKOLKY POPRAD Martinovi Špirkovi, ktorý výpravu naplánoval a realizoval, nie menšie poďakovanie patrí všetkým ostatným členom tejto výpravy za ich vzorné a priateľské správanie. Poďakovanie si zaslúži aj navigátor Matúš, ktorý celý čas výpravu viedol ako aj priateľ Krystof, poliak, ktorý nám zabezpečoval transport strojov. Počas tripu po centrálnej Ázii naprieč Kyrgyzstanom a Tajikistanom sme prešli stovky kilometrov po hranici s Uzbekistanom, Afghanistanom a Čínou, užili si nádhernú prírodu pohorí Pamír, Tien Shan a Hindukúš. Celkovo sme počas tripu prešli 4360 km v pomere 80% terén a 20% asfalt, najvyšší prekonaný priesmyk Ak-Baital v TJ (4655 m.n.m), celkovo vyše 20 prekonaných priesmykov nad 3000 m.n.m. Všetky štvorkolky trip vydržali bez problémov, roztrhali sme 4 variátorové remene a riešili 6 defektov a 2 upchaté palivové filtre. Pevne dúfam, že sa nám ešte v tejto skvelej zostave ľudí podarí v budúcnosti vyraziť na nie menej zaujímavý trip.