Rumunsko 2010

Rumunsko, divoké a krásne ...

A my ho milujeme a už niekoľko rokov pravidelne navštevujeme a to hlavne po skúsenostiach s jazdením v nepriateľskom prostredí  slovenskej zeme, pretože chceme jazdiť slobodne, bez rizika konfliktov a v peknom teréne. Tento rok padlo rozhodnutie na októbrový termín a to hlavne z dôvodu, že na jar sme realizovali 3 týždňovú expedíciu v Maroku. Termín odchodu sa blížil a okruh účastníkov sa rapídne stenšoval z rôznych osobných dôvodov a nakoniec sme ostali štyria, čo je koniec koncov najideálnejší počet jazdcov v jednej skupine. Vyrazili sme 27.09.2010 ráno po trase Poprad, Budapest, Szeged, Timisoara, Caransebes, Timina Slatin. Zvládli sme to za 12 hodín aj s pár zastávkami /paprikáš na čarde v Szegedi bol vynikajúci!/. Na rad prišlo zvoliť ubytovanie, ktorého sa v tejto oblasti ponúka dostatok. Po minulé roky sme boli ubytovaní V Brebu Nou cca 900 m.n.m. a 20 km od najbližšej pumpy čo bolo dosť nepraktické, takže tento rok sme sa ubytovali priamo v Timina Slatin vedľa benzínky v krásnom penzióne s terasou, bazénom a s parkovaním v oplotenom areáli. Musím uznať že to bolo výborné rozhodnutie. Majiteľ nám uvolnil svoju vlastnú garáž kde sme parkovali naše štvorkolky, kým jeho „chudák MB 500 CL“ parkoval von pred penziónom. Teplá voda,  WC na izbe, bar otvorený nonstop a kuchyňa do 01:00. K tomu milá obsluha, čo viac si priať.

Tento rok zasiahli v lete oblasť Caras-Severin obrovské povodne, čo sa výrazne podpísalo na obtiažnosti expedície, niektoré cesty boli neprejazdné kvôli popadaným stromom, všade blato a bahno a svážnice roztrhané eróziou, jednoducho paráda - všetko, čo si štvorkolkár môže priať. Most cez rieku Timis ktorý sa týči nad riekou vo výške 6 m a cez ktorý sme po minulé roky prechádzali chýbal, ostalo len torzo konštrukcie. Večer pri pivku nám majiteľ penziónu vysvetlil, aká vlastne voda tento rok pri záplavách išla. Ale to sme si vedeli veľmi dobre predstaviť aj sami keď sme sa vydali po starých cestách zasekaných v prudkých údoliach smerom od Secu na Dropar až do dediny duchov Lindenfeld. Jazda bola náročná, cesta rozjazdená ťažkými lesnými mechanizmami Roman diesel s metrovými koľajami  a všade popadané stromy. Dubové lesy boli nasiaknuté vodou a všetky svážnice šmykľavé s obrovskými trhlinami. Samozrejme sme sa nevyhli niekoľkým „bôčikom“. Ale ani jazda lesom nebola prechádzka ružovým rajom. Vysoká tráva, papradie a pod tým ukryté balvany a korene stromov dali zabrať. Na nepozornosť doplatil najmladší člen výpravy, ktorého nakopol schovaný peň a všetkým ukázal bezchybné oplechovanie podvozku na svojej Yamahe a to celkovo 4x. Naštastie tieto kotrmelce zastavil statný buk a odniesli si to len spomínané kryty podvozku. Vzduchový filter nasiaknutý olejom von, vyprať, vyčistiť  airbox a poďme ďalej. Ale bolo aj horšie. Prudké zjazdy a výjazdy si žiadali navijaky a tie sme veru využívali často. A využili sme aj sekeru pretože stromov a konárov popadaných cez cestu bolo neúrekom. Tarcu – meteostanica vo výške 2.190 m.n.m. sa pre tohtoročnú expedíciu stala nedostupnou. Hmly, ktoré počas celého týždňa stúpali od nadmorskej výšky cca 1500 m.n.m. nám prekazili tento krásny celodenný trip. Nevadí, pod Tarcu sa nachádza na brehu malého jazierka stanica Cuntu a od nej sme vyrazili smerom na sever, do známeho lyžiarského strediska Muntele Mic. Nad ním sa týči obrovský, cca 30m vysoký biely kríž. Jedná sa o pamätník padlých vojakov. Odtiaľ je nádherný výhľad na celé stredisko. Po krátkej pauze sme vyrazili rozbitou cestou cez Borlovu späť. Nezabudli sme sa zastaviť pri nízkopodlažných budovách ukrytých pod úrovňou zeme, ktoré sú ukryté v hlbokom lese a oplotené dvojitým oceľovým plotom, na ktorom sú ešte doteraz zbytky elektrických izolátorov. Deprimujúce prostredie hlavne keď si človek predstaví čo sa tu muselo diať v dobách minulých.

K Dunaju je to od nášho penziónu cca 80km po ceste, nakoľko asfalt nemusíme vydali sme sa na juh horskými cestami trasou, ktorú sme pri večernom pivku trasovali v GPS. Plánovali sme prejsť po trase  Brebu Nou – Valiug  - Semenic – Sumice + ostatné české dediny v Banáte až do Orsovej k Dunaju a podľa možností buď prespať pri Dunaji alebo sa vrátiť. Predpokladom k úspechu bol skorý ranný štart a ten sa aj podarilo zrealizovať nakoĺko sme večer išli pekne pred polnocou do postelí. Vyrazili sme skoro ráno po raňajkách a asi po 20 km pred Brebu Nou nastala komplikácia – roztrhaná manžeta. Nevadí, nevraciame sa, v Brebu Nou v stredisku EnduRoManie má Sergio Morariu ako organizátor svojho mechanika, ktorý sa venuje len pretekárom tohto preteku. So zjavnou „ochotou“ sa nakoniec po pol hodine presviedčania do výmeny pustil a kým sme vypili kávu manžeta bola vymenená. Tá jeho ochota však stála nekresťanských 50€ čo nám značne rozladilo deň. Vedieť cenu vopred tak sa vrátime do penziónu, manžetu prehodíme a zvolíme náhradný program. Nevadí, máme ponaučenie a trošku reálne sme prehodnotili trasu. Zhodli sme sa na tom, že pre dnešok bude stačiť dôjsť do českej dediny Sumice a odtiaľ späť. Krásna široká lesná cesta od jazera Valiug nás viedla smerom na juh až po niekoľkých desiatkach km nás zastavili popadané stromy. Sekera, navijaky a asi hodinové zdržanie. Nakoniec sme do dediny Sumice šťastne dorazili a zastali rovno pred jediným obchodom ktorý tu je. Aj ten bol zatvorený ale miestni ľudia, ktorí sa okolo nás zhŕkli zavolali majiteľa. V obchode sa chválabohu našiel aj Usrus, takže sme spláchli prach a blato a rýchlo „domov“. Dorazili sme za hlbokej tmy, tachometre ukazovali 160 km denný trip.

Počas ďalších dní sme volili ťažké lesné trasy v oblastiach Caras-Severin - Domasnea - Baile Herculane - Valea Cernei a tešili sa z každého ťažšieho výjazdu, ktorý sme zdolali bez navijakov. Pritom sme sa nezabudli  zastaviť na občerstvenie v  penzióne Wittmann na brehu priehrady. Posledný deň sme vykúpali stroje v rieke Timis a zbavili ich nánosov bahna a naložili štvorkoky na autá a vlek. Ráno 03.10.2010 o 06:00 sme smutní vyrazili smer Poprad. Celkovo sme za tento týždeň urobili cca 600 km v prevažne ťažkom lesnom teréne. Najdôležitejšie na celej expedícii je šťastný návrat domov k rodinám a preto sme nič nepreháňali. Domov sme šťastne došli, všetci celí a zdraví. Na niektorých našich strojoch vidno jazvy po prevrátení, skalách či stromoch ale to k takej expedícii neodmysliteľne patrí.

Krajina  Vladu Draculu je nádherná, divoká aj milá a ponúka všetky druhy terénov. Z nášho štvorkolkárskeho pohľadu je ideálna pre svoje terény, kde si každý nájde to svoje. Či sú to stovky kilometrov lesných a poľných ciest, strmé kopce a hlboké údolia, rozbahnené cesty po ťažbe dreva, potoky, lúky a lesy. Ťažké výjazdy a zjazdy, veľakrát korytami potokov a veľa oblastí nezjazdných, príliš skalnatých, alebo zavalených popadanými stromami. Ľudia sú tu príjemní a pohodoví, na štvorkolky nikto nepozerá nevraživo, deti mávajú a tešia sa na cukríky ktoré vždy od nás dostanú. Celé dni ani človek nemusí stretnúť živú dušu. Sem tam pastier oviec alebo kráv, na salaši sa občas zastavíme, ponúkneme pastiera pivom či cigaretkou. Samozrejme treba jazdiť ohľaduplne k prírode a hlavne v dedinách pomaly aby tento „štvorkolkový raj“ ktorý máme takmer pod nosom ostal ešte dlho rajom.

Aj preto tu chodievame pravidelne každý rok a ten budúci nebude výnimkou! Drum Bun 2011